|
Nízkotatranská stíhačka (10.-11.07.2010) |
 |
|
Streda, 01 September 2010 09:29 |
 |
Kedže minuloročný pokus o prechod celého, takmer 100km hrebeňa Nízkych Tatier nám z objektívnych dôvodov nevyšiel a z nejakého dôvodu sme mali chuť pri druhom pokuse striktne dodržať návštevný poriadok NAPANTu, rozhodli sme sa, že si to prejdeme v rámci Nízkotatranskej stíhačky oganizovanej TK Filozof, Hiking.sk a VTK Marmota. A tak sme sa zbalili, tak úsporne ako to len šlo a vyrazili sme zodrať si podrážky na tento pochod, ktorý sa medzičasom zmenil na niečo ako horský maratón prevažne pre bežcov.
|
|
Po dlhej a dosť komplikovanej ceste sme sa dostali do dedinky na konci sveta, v ktorej mala na druhý deň ráno odštartovať Nízkotatranská stíhačka 2010. Po dedine sa tmolili podozrivé indivíduá obuté poväčšinou v bežeckých salomonoch. V miestnej základnej škole už vládol čulý ruch. Tímy ladia taktiku na zajtrajší ultimate survival race, bežci kmitajú na trenažéroch, lekári miešajú zázračné koktejly. V chladiacich boxoch odpočívajú krvné konzervy, v košoch sa to len tak hemží použitými striekačkami s erytropoetínom, niektorí údajne zazreli v jednej z krčiem doktora Fuentesa.... Skrátka bežná predštartová príprava na diaľkový pochod.
|
 |
 |
Dve družstvá erraticu skromne sŕkajú kofolku a pivo a hryzú pizzu v miestnom pohostinskom zariadení. Na stíhačku prišli so skromným cieľom neurobiť si hanbu. No ich aj tak nízke sebavedomie rýchlo uprace jeden český sypač, ktorý osadenstvo miestnosti v pizzérii zaplnenej zväčša stíhačmi po krátkom pohľade kádruje stručne a jasne: „To jsou nímandi“! ... Toš, dobrá, môžeme len prekvapiť. Takýto dlhý pochod ešte nikto z nás nešiel a už vôbec nie ako pretek s časom. V duchu hodnotím, že nás asi veľmi pálili prsty, keď sme sa na NTS prihlásili. Už samotné propozície - 98,8 km a prevýšenie 5475 m prinútia triezvo uvažujúceho jedinca minimálne k zamysleniu... Slušná porcia aj pre skúseného diaľkoplaza, nie ešte pre partiu ceprov.
|
|
Ráno pred pretekom sa budím o štvrtej a zaspať sa mi už nepodarí. O piatej sa aj tak začína predštartový zhon. Robo pri balení proviantu smutne skonštatuje, že klobásu a oškvarky dnes neberie, radšej si namieša ionťák, nevie čo je dobré... Predštartovú trému na rozdiel od cyklomaratónov nemám, taktiku máme dohodnutú – od začiatku naplno a v závere zrýchliť. Hneď po štarte ju však zmeníme, všetci okolo sa totiž rozbehli ako keby boli Donovaly kdesi za tretím humnom. S pokojom skúseného harcovníka uisťujem polovičku, že sú to zelenáči a my to nemôžeme prepáliť. Pravda je však taká, že asi tretinu z týchto stíhačov sme videli až v cieli.
|
 |
 |
Na Kráľovu hoľu sme prišli ako 7. medzi zmiešanými družstvami. Teda zatiaľ mimo limit. Kúsok za KH obiehame dve dvojice pred nami. V klesaní do Ždiarskeho sedla prvý a aj posledný krát bežíme. Za dvojicou z Maďarska, ktorá našu snahu komentuje poznámkami, že aj tak zachvíľu odpadneme. Marta mi prekladá a hneď na to sa im prihovorí ich ľubozvučnou materinskou rečou, po čom zostali nachvíľu ako obarení. V stúpaní na Vápenicu idem na prieskum čelných pozícií a zisťujem, že pred nami je okrem Maďarov aj dvojica z ČR a ešte jeden pár. Do sedla Priehyba sme prišli na štvrtom fleku, tých na prvom mieste však uvidíme prvýkrát až v cieli. Medzi Priehybou a Čertovicou sa striedame s Čechmi /ktorí by nám vekom mohli byť aj rodičia – rešpekt! a Maďarmi na 2., 3. a 4. mieste. V sedle sme však opäť štvrtí. Konečne si však doprajeme oddych a hlavne výdatnú stravu. Od rána sme takmer nič nejedli. |
|
Po hodine sa vydáme na ďalšiu púť, no večera sa vehementne pýta von a môj žalúdok ju spracuje až pred Štefáničkou. Na Kamienku sme dorazili už za tmy. Posilníme sa kapustovou polievkou a vyrazíme na nočnú časť prechodu. Pri svetle čelovky cesta ubieha pomaly, tak sa veľmi potešíme keď v diaľke zbadáme svetlá z Ďurkovej. Kontrola je priamo v chate, musíme teda absolvovať zopár výškových metrov v oboch smeroch. Nasledujúci úsek bol zrejme najhorší, už sa prejavuje únava a slabá strava. Marte sa ide zle, nakoniec sa však už za svitania dostávame na Veľkú Chochuľu. Tu predbiehame Miša s parťákmi, Šarky si šetrením členku odpálil koleno, kríva až do cieľa a tak chalani napredujú pomaly. Zostup z Prašivej do Hiadeľského sedla je utrpením, v sedle zisťujeme, že naša strata utešene narástla a do cieľa teda ideme už len v režime dojsť. Pri pohľade zo sedla na stúpanie na Kozí chrbát ma skoro seklo v krížoch, ale túto poslednú stojku som zvládol prekvapujúco hravo. Po zostupe z Kozieho chrbta nás čaká už len mierne stúpanie na Handliarku a pár kilometrov lesom do cieľa.
|
 |
 |
Výsledný čas 24 hodín 48 minút síce nie je žiadna sláva, ale s touto na Slovensku ojedinelou akciou sme aj tak nadmieru spokojní. Druhá dvojica – Robo a Mišo skrečovala na Čertovici. Robove problémy s trávením a častými súvisiacimi činnosťami boli proti. Mišo došiel do cieľa s ďalšou dvojicou s časom 25:48. |
|
