Od posledného výletu do Walliských Álp ubehol už rok, a tak sme sa do Wallisu, hoci v trošku obmenenej zostave, rozhodli opäť vrátiť. Pre vysokohorských turistov bažiacich po štvortisícových vrcholoch je to ideálna destinácia. Hustá koncentrácia vrcholov všetkých obťažností prevyšujúcich štvortisícovú hranicu má za následok, že sa tu môžete stále vracať, a zakaždým si nájdete iné, nové, krajšie či ťažšie ciele. Aj my sme si ten tohtoročný cieľ našli a do plánov sa nám dostala pomyselná perla Wallisu a možno aj celých Álp - Matterhorn.

Po mnohých pretelefonovaných minútach a premailovaných kilobajtoch sa utriasla deväť členná skupina nadšencov, ktorá do Wallisu vyrazila s rôznymi cieľmi a ambíciami. Okrem mňa tu bol Martin, Mikello a Ondro, teda účastníci akcie Wallis 2009 a pätica walliských nováčikov Otep, Lucka, Peťo, Robo a Maťo. K tomuto všetkému pribudli tri autá, jedna gitara a dobrá nálada, takže v piatok 30. júla sme mohli vyraziť.

Do Walliských Álp sa dá dostať viacerými cestami. Poznali sme "nie diaľničnú" cestu cez Furkapass ako aj "diaľničný" variant okľukou cez Bern a Lausanne. Kým jedno auto sa s cieľom aklimatizačného nocľahu vybralo smerom na Furkapass, zvyšné dve si zvolili variant tretí, a to diaľnicami do Bernu s pokračovaním do Thunu

a následným presunom auto-vlakom cez tunel Kandersteg (25 CHF), ktorý ústí neďaleko Vispu, odkiaľ je to do údolia Mattertal už len kúsok. Hoci si je potrebné za presun tunelom priplatiť, je to naozaj rýchly a pohodlný spôsob, ktorý v konečnom dôsledku ušetrí veľa času aj paliva - určite odporúčam.

Do Täschu prichádzame v sobotu ráno okolo deviatej. Po malom motaní sa po miestnych obchodíkoch pokračujeme v naberaní výškových metrov a autá definitívne parkujeme až v Ottavane (2 214 m), malej dedinke nad Täschom. Ospalé a lenivé slnečné predpoludnie nám spríjemňuje Robove a Maťove gitarové umenie, k tomu nejaké to pivko, alebo dve. Okoloidúce skupiny turistov nám samozrejme okato závidia našu dobrú náladu a nadšenie...

Bez práce nie sú koláče a tak po niekoľkohodinovom ničnerobení a nasávaní (atmosféry samozrejme) prvá skupinka vyráža vybudovať tábor na obľúbenú a skúsenosťami mnohých overenú lúku zhruba 200 výškových metrov nad Täschhütte (2 702 m). Je to výborné aklimatizačné miesto, ideálne na využitie hneď

po príchode do Wallisu, keďže sa autom dostane naozaj vysoko a tých necelých 700 výškových metrov sa dá zvládnuť aj po celonočnej šichte za volantom.

Po postavení stanov sa ideme prejsť ešte pár sto výškových metrov nad tábor a večer sa už všetci stretávame na lúke. Popri varení rôznych importovaných dehydrovaných dobrôt dolaďujeme plány na nadchádzajú deň. Vzhľadom na to, že minulý rok sme z tohto istého miesta vyrážali na Alphubel (4 206 m), tentoraz sme sa rozhodli pre Allalinhorn (4 027 m). Na túto štvortisícovku sa bežne chodí z opačného údolia zo Saas Fee, kde pri použití všetkých lanoviek ide o vcelku nenáročný podnik, ale z našej strany bude výstupová trasa oveľa zaujímavejšia. Kým zaspíme, zapadajúce slnko si ešte rozohrá s walliskými velikánmi a oblačnými čiapkami nad nimi peknú svetelnú partičku.

Niečo po tretej hodine rannej vstávame do takmer bezoblačnej hviezdnej noci. Smerom k ľadovcu Alphubelgletscher napokon vyrážame piati a zaraďujeme sa do čelných pozícií svetelného vláčika, ktorý medzitým vyrazil z Täschhütte. Zhruba v 3 300 m začína ľadovec. Počas výstupu do sedla Alphubeljoch (3 772 m) vychádzajúce slnko osvetľuje masív Monte Rosy, Matterhorn, Weisshorn... - je to ešte krajšie divadlo ako večer.

V sedle je pomyselné véčko, ktorého jedna vetva vedie doľava na Alphubel, tá druhá doprava na Allalinhorn je naša, a o poznanie menej prešliapaná. Niet sa čomu čudovať, všetky lanové družstvá za nami poslušne odbočujú na Alphubel. Pokračujeme teda cez neveľkú  ľadovú homoľu  a nevýrazné  sedielko  až  napokon

miernym stúpaním dorazíme na trojtisícovku Feechopf (3 888 m). Konečne sa nám otvára výhľad na ostrý a vzdušný skalný hrebeň, ktorým sa potrebujeme dostať do sedla Feejoch (3 826 m). Hrebeň vyvoláva rešpekt, ostré zrázy na obe strany a občasný rachot kamenia v strmých stenách k tomu prispievajú.

Púšťame sa do zliezania hrebeňa, ktorý je, ako sme sa dočítali, obťažnosti II. UIAA, avšak zliezanie je v najstrmších miestach občas nepohodlné a poniektorým sa tá „dvojka“ vôbec nepozdáva. Najväčšie klesanie je hneď v úvode, kedy sa zlieza aj pekný komín, ďalej sú už vežičky menšie. Naozaj pekný úsek, milovníci tatranských hrebeňoviek si tu prídu na svoje. Ako sa blížime do sedla Feejoch, pohľady späť sú čoraz krajšie. Z tejto strany vyzerá Feechopf ako krásna pyramídová hora, úplný opak voči pohľadu z Alphubeljoch, odkiaľ sa javí len ako vyvýšenina.

Zo sedla Feejoch je to na vrchol Allalinhornu už len dvesto výškových metrov serpentínami po ľadovci. Na ceste k vrcholovému krížu bolo potrebné ešte prekonať krátky záverečný užší hrebienok a predrať sa cez masy turistov, ktoré neúnavne chrlí lanovka zo Saas Fee, a o trištvrte na jedenásť môžeme „zaknihovať“ ďalšiu štvortisícovku. Na vrchole stretávame okrem iného chlapíka s bicyklom na chrbte, iný nesie veľké puzdro, asi s gitarou... pre istotu volíme taktický ústup.

Klesanie do sedla Feejoch bolo rýchle a hrebeň na pyramídu Feechopf sme si tentoraz užili v obrátenom profile. Týmto sa Feechopf stal jedinou horou vo Wallise, na ktorú sme vyliezli dva krát dvomi rôznymi cestami v priebehu jedného dňa :-). Nasledovalo ďalšie klesanie do Alphubeljoch (počas ktorého nám viackrát čosi alebo ktosi zospodu drzo stiahol nohy pod úroveň okolitého terénu...), kde nás už čakal zvyšok aklimatizujúcej sa partie.

Večerné relaxovanie na lúke predčasne ukončuje prichádzajúca búrka. V noci vytrvalo blýska a hrmot sa ozýva po okolitých hrebeňoch. Ráno našťastie neprší a tak rýchlo balíme tábor. Cestou na Ottavan si poniektorí doprajeme nevídaný luxus - „fríštik“ na Täschhütte za 15 CHF (volské oká, osmahnuté plátky slaninky, kávička... no nekúp to). Z Ottavanu sa presúvame do osvedčeného kempu Attermenzen neďaleko Randy, kde staviame veľký spoločenský stan, v ktorom všetci nasáčkovaní aj s gitarou do noci strpčujeme život okolo spiacim kempistom.

Ráno je počasie opäť škaredé, a hoci nasledujúci deň hlásia pekne, váhame, či a kam z kempu vyraziť. Naše váhanie okolo obeda pominulo, keďže konečne vykuklo slnko. Milá dievčina na recepcii kempu nám zisťuje stav voľných miest na Hörnlihütte a tiež ju prosíme nech povyzvedá, či tam náhodou počas včerajšej búrky nenasnežilo. Odpovede boli viac ako dobré - miesta sú voľné, sneh nenapadol - teda ideme na Matterhorn (4 478 m).

Nasleduje bleskové balenie a o druhej poobede stíhame posledný taxík z kempu do Zermattu (1 606 m). Pokračujeme v minuloročnej „bez lanovkovej“ myšlienke a tak hľadáme vhodnú trasu na výstup na Hörnlihütte (3 260 m). Trasa popod lanovky sa nám príliš nepozdáva a tak vyberáme okružný, hoci dlhší, ale za to menej strmo stúpajúci variant. Cestou sa nám naskytnú pekné výhľady na severnú stenu Matterhornu, dobre vidieť aj hrany Hörnli a Zmutt. Na chatu prichádzame okolo siedmej večer.

Na terase postáva zopár uzimených jedincov, oči sa im upierajú na Kopec, sem tam vidím zadumané  tváre.  Tiež  mi  víria  v  hlave  rôzne  myšlienky.  Matterhorn   som   videl  na  fotkách

nespočetne veľa krát, minulý rok sme pôsobili na okolitých kopcoch a zovšadiaľ ho bolo vidno, človek si x krát povedal, že ísť tam, to by bolo niečo... Tak sme teda tu a snáď všetky tie tatranské kopce, hrebeňovky, martinovky, karbunkuly, či iné priľahlé ľahšie i ťažšie už podarené štvortisícovky zajtra zúročíme a splníme si zas jeden horský sen.

Nakoľko po výstupe na chatu cítime aj nejaké tie náznaky únavy (predsa len 1 600 výškových metrov nie je málo) a hodín už tiež nie je najmenej, upúšťame od plánu prejsť si úvod výstupovej trasy a radšej sa poberieme spať. Na zajtrajšok treba nabrať nové sily. Na izbe je s nami ubytovaný milý párik zo Slovinska. Vravia, že pred pár dňami boli na Mont Blancu a teraz idú skúsiť Matterhorn – úctyhodné. Chata je plná a keď si predstavím, že tento dav zajtra pôjde hore...

Matterhorn

Na chate je oficiálny budíček o 4:00 s tým, že najskorší povolený odchod z chaty je o 4:20. Usudzujeme, že ide o opatrenie zohľadňujúce potreby guidov a ich klientov. Ranné vstávanie sa nám aj naozaj podarilo a kúsok po 4:20 (už naviazaní) vyrážame s Otepom z chaty a snažíme sa rozumne zaradiť do vláčika záujemcov o vrchol. Martin a Peťo si nás dovolili predbehnúť, Robo s Maťom boli ešte na chate. Pri prvom kolmom výšvihu s fixom a sochou madonky v strede stienky sú už všetci pekne zoradení. Pri pohľade, aký dav čeloviek sa valí za nami usudzujeme, že pred nami je celkom rozumné množstvo ľudí, ani veľa ani málo. Hlavne dúfame, že poznajú správnu trasu :-). Ono totiž v tej tme pre človeka, ktorý tu nikdy nebol a nezaplatil si práve guida (napriek tomu, že si čo to o hrebeni Hörnli naštudoval) asi ani iná možnosť, ako spoliehať sa, že ho vláčik predlezcov prevedie spodnou nočnou časťou trasy, nie je.

Ide sa v celkom dobrom tempe, nemáme problém sa držať našich predlezcov, a tak spodné veže a kuloáre ubiehajú relatívne rýchlo. Občas sa stane, že sa pár ľudí z vláčika pred nami odpojí a ide nejakým variantom nad či pod nami, avšak nič tým nezískavajú, skôr naopak. Týmto spôsobom okázalo predbiehame Martina s Peťom. Slovinci idú tiež blízko nás. Čo sa týka obťažnosti, zatiaľ to ide bez problémov.

Začína sa brieždiť a pod nami sa odhaľuje biele oblačné more, je krásna inverzia. Ako sa postupne rozvidnieva, získavame prehľad, kde to vlastne sme, akú časť strmého hrebeňa Hörnli sme už prešli, a čo nás ešte čaká. O chvíľu prichádza úžasný  východ  slnka.  Teší  ma,   že  v  slnečných   lúčoch,   ktoré   rozpaľujú  hlavu

Matterhornu do červena, vidím v diaľke už aj núdzovú chatku Solvay (4 003 m). Po necelej hodinke sme už pod ňou, a tu sa vláčik opäť zhusťuje. Príčinou sú spodné Moseleyho platne, ktoré patria k ťažším úsekom výstupu.

Po peknom lezení nás pár minút po siedmej víta úzka terasa chatky Solvay. Tu si dávame prvú, a vlastne jedinú regulárnu prestávku počas výstupu. Avšak netrvá dlho, lebo trojica horalov, s ktorými ideme spolu prakticky od začiatku, a už sa tak akosi navzájom „hlídáme“, vyráža, teda vstávame aj my. Hneď od chaty nasledujú horné Moseleyho platne, čo je ďalší ťažší úsek s pekným lezením a nie je rozhodne zadarmo. Ďalej nad platňami berie dych vzdušný vodorovný, asi 20 m dlhý traverz. Človek sa drží lana a pod nohami má zrazu akosi veľa vzduchu, zaujímavé.

K ramenu Matterhornu to už nie je ďaleko. Čoraz častejšie sa trasa dotýka úplnej hrany a tak sa naskytajú pohľady do severnej steny. Má neskutočný sklon. Pred dosiahnutím ramena prekonávame ešte šikmý svah s kamenno snehovým povrchom. Pre zvýšenie bezpečnosti sú tu osadené kovové tyče zakončené okom (niečo podobné, ako na Grossglockneri), ktoré sa dajú rýchlo použiť k priisteniu sa.

Od ramena trasa pokračuje na Hornú Červenú vežu. Snehu je opäť viac. Tento úsek je naozaj strmý, dokonca je tu aj previslé miesto. Osadené hrubé fixné laná postup síce uľahčujú, ale ruky a ramená dostanú slušne zabrať. Laná nie a nie skončiť a pomaly ale isto začíname ľutovať, že sme si neobuli mačky hneď na začiatku fixov, pretože čoraz viac sa ťaháme na rukách a nohy držia stále menej (a potom sa čudujeme, že nás ruky bolia...).  Bola to chyba, ktorú sa snažíme napraviť

krkolomným obutím mačiek na jeden úzkej skalnej polici. Opatrnosť je maximálna, pretože čo sa z rúk vyšmykne, poletí veľmi ďaleko.

Fixy končia a pokračujeme poriadne strmým skalno-snehovo-ľadovým terénom. Okrem toho sa začína zhusťovať premávka a poniektorí dolu idúci guidi s klientmi sa s tým vôbec nepárajú a „valia“ dolu hlava nehlava. Sú tu tiež tyče s okami, ktoré sa na zostupe isto zídu. Stúpame, občas priamo hore na hrotoch, občas serpentínou. V diaľke vidíme akúsi postavu, z ktorej sa neskôr vykľuje socha sv. Bernarda. Prichádza na mňa akýsi zvláštny pocit. „Pohľad“ tej sochy je taký... skrátka zvláštny. Na vrchol je to už len kúsok.

O štvrť na jedenásť sa sen stáva skutočnosťou. Stojíme na vrchole Matterhornu. Výhľady sú krásne. Úžasný pocit, že sa to podarilo. Ale pravdou je aj to, že popri radosti, robení vrcholových fotiek a pohľadoch dolu je nám viac ako jasné, že sme stále len v polovici cesty. Po nabažení sa švajčiarskeho vrcholu traverzujeme po ostrom hrebeni na taliansky vrchol. Pri kríži si dávame zaslúžený oddych a užívame si vrcholovú atmosféru, sme tu sami. Keď sa vrátime späť na švajčiarsky vrchol, prichádza aj Martin s Peťom a Slovinci z izby.

Začíname zostupovať, avšak vo vrcholových strmých partiách sa premávka mimoriadne zhustila. Všetci si zavadzajú navzájom, keďže sa tu stretajú tí, ktorí idú hore a  tí,  ktorí  idú  dolu.  Skupiny  lezcov  okupujú  jednotlivé  tyče  s  okami

a zostup je zložitý. Najstrmšie dĺžky sa snažíme zlaniť, (pretože pri jednom pokuse obísť tú „guču“ ľudí pri tyči sa mi šmýka a behom sekundy som o 4 metre nižšie), ale kvôli prestojom a čakaniu je to pomalé. Navyše poniektorí tu len bezradne postávajú a zavadzajú všetkým naokolo. Snažíme sa byť ohľaduplní (čo sa teda o mnohých jedincoch naokolo nedá povedať), ale postupne zisťujeme, že buď budeme mať lakte aj my a zídeme dolu, alebo tu budeme trčať donekonečna. Každopádne, keď vám na hlavu niekto zhora zhodí pár tvrdých ľadových pozdravov, prípadne šmarí na vás lano, alebo okolo vás zlaňuje a jeho mačky povážlivo šibrinkujú okolo vašej hlavy, netreba sa čudovať...

Konečne sa dostávame k lanovým fixom. Tu už schádzame systémom „požiarnik Sam“, hoci rýchlosť trenia zjavne mojim rukaviciam nevyhovuje. Na ramene si poriadne vydýchneme, konečne sme preč od toho davu. Naklonenú snehovú časť pod ramenom ideme ešte pomalšie a využívame aj tyče s okami a navzájom jeden druhého na striedačku priisťujeme, ale keď skončí sneh, dostávame sa do svojho tempa. Nad Solvaykou predbiehame našu tretiu dvojku - Roba s Maťom, ktorí to kvôli času otočili na ramene. Horné Moseleyho platne zliezame, spodné pod chatkou zlaňujeme.

Ďalší zostup kameňolomom ide relatívne dobre, hoci únava je už cítiť. Pomaly, ale isto sa dostávame do miest, v ktorých sme sa ráno pohybovali v tme. Chodníčkov je tu vychodených viac, ale celkom sa nám darí nájsť schodnú trasu, hoci to asi nebola vždy tá oficiálna. Zostup nám sem tam uľahčia ľudia v diaľke pred nami (vlastne pod nami), vidíme tak aspoň správny smer. Zostupom sa samozrejme chata Hörnli zdá čoraz bližšie a človek si myslí, že je to už za rohom, ale je to dosť klamlivé, pretože za rohom je roh ďalší, a ďalší...

V spodnej časti trasy plnej rôznych veží a vežičiek občas nájdeme aj červenú šípku na skale ukazujúcu smer ďalšieho postupu, čo celkom pomôže, hlavne vtedy, keď si človek nie je istý, či tú vežu obliezať zľava, či sprava, či ísť vrchom... Prichádzame k poslednej stienke s madonkou, ktorú zlaníme a o šiestej večer konečne stojíme na pevnej zemi. Zvládli sme to. Zhruba o hodinku prichádza naša druhá úspešná dvojka Martin s Peťom. Posledná trojica schádza pomalšie, tí zídu neskôr.

Po oddychu a pivečku na chate zahajujeme zostup do Zermattu. Hoci máme toho dosť, volíme zostup, nakoľko zajtra sa má pokaziť počasie a radšej sa chceme zobudiť v kempe, ako tu hore. Pred polnocou prichádzame do Zermattu, o pól jednej stíhame posledný vlak do Täschu,  kde nás čaká odvoz do  kempu.  O jednej

ráno líhame do spacákov. Nasledovný deň sa nezmôžeme na nič iné, ako na leňošenie v kempe, pretože sme poriadne zničení. Večerná oslava v spoločenskom stane samozrejme nemohla chýbať. Ďalší deň balíme tábor a tentoraz cez Taliansko sa vraciame domov. Cestu si ešte spestrujeme nočnou prehliadkou Benátok.

Čo dodať na záver. Bolo to ťažké, ale bolo to krásne. Ďakujeme Matterhornu, že nás k sebe pustil.

Michal Chalupčík