Naše dva nonstop prechody (resp. 1,5) slovenských pohorí v uplynulom roku dlho nemali pokračovanie (hlavne kvôli času, počasiu a jedno s druhým, druhé s trecím...). Tak sme sa s Martikou odhodlali niečo s tým urobiť. Naší dvaja spolupútnici z Malej Fatry a Nízkych Tatier sa z viac či menej objektívnych príčin vyhovorili, aspoň nás teda nikto nebude zdržiavať :) .

pozn. prekladateľa: Išli skrátka bez náás!!!

Vybrať pohorie nebol problém, do Veľkej Fatry chodíme často a radi, otázna bola len vhodná trasa, keďže toto horstvo  ponúka viac alternatív. Na červenú magistrálu nemám najlepšie spomienky a hrebeň z Ružomberka cez Smrekovicu som tiež absolvoval neraz. Nakoniec sme si naplánovali pochod po druhej spomenutej trase, ale so začiatkom v Ľubochni a pokračovaním cez - Kútnikov kopec – Magura – pod Chabzdovou – Nižné Šiprúnske sedlo – Malá Smrekovica – Rakytov – Ploská – Ostredok – Drobkov – Dedošová dolina – Gaderská dolina – Blatnica. Teda nie celkom ideálna a „celkom celá“ hrebeňovka.

Prechádzku sme teda začali v kúpelnej obci Ľubochňa. Naše počiatočné rezké tempo spoľahlivo pribrzdil agilný miestny značkár, dostať sa totiž na modrú značku za dedinou by bola úloha aj pre Beara Gryllsa. Keď sme už fakt nevedeli kde je chodník, vytiahli sme na pomoc GPS, rýchlo sme však zistili, že ani tudy cesta nevede – to keď sa ma displej stojaceho v šmání, hvozdzí a mamŕlí snažil presvedčiť, že stojím na TZCH... Nakoniec sme našli ten správny smer (a ku.va, samozrejme CESTU!!!, taká dobrá cesta, to Vám je lepšie ako zlý smer...).

Pokračovali sme asi cez desať sediel, o niečo viac vrcholov (geografických), čosi som sem-tam odfotil, až sme sa zastavili pri horskom hoteli Smrekovica, kde sme si tentokrát nič nedali, ale po krátkej pauze šlapali ďalej. Čakal nás prvý regulérny kopec – Rakytov, kde nás už asi piaty krát za deň tesne obišla búrka, pri zostupe sme stretli Heňa s kamarátkou. Keďže pivo ani slivovicu nemali, dlho sme nestrácali čas a cupitali ďalej. Pri salaši pod Suchým vrchom ikstý krát mením mokré ponožky za vlhké a plačem za goretexom v topánkach. Pomaly už vidíme posledné stúpanie, ktoré nás dnes čaká, hore na Ostredku schrumem vrcholovú horalku a vydávame sa na dlhýýý zostup. Nad Drobkovom sa ešte napchávame medvedím cesnakom a schádzame už definitívne do doliny. Tu už začínam tušiť – resp. už som si úplne istý, že ak nás nejaký dobrodinec neodvezie dole, tak zanechá táto akcia trvalé následky na mojich dolných končatinách. Áut tu pri chate stojí veľa, ale dole akosi nikto nešiel...

14 kilometrov asfaltu, na záver celodennej tortúry je ťažký bonus. Už pri horárni Škap mám blbý pocit, že dnes tu asi skapem. Nebolo mi dopriate a tak len pomaly hryzieme z asfaltového koláča, hotové Božie dopustenie. Asi v polceste do Blatnice počujeme auto, po chvíli ho už aj vidíme, dobrák za volantom určite vidí dvoch neborákov stopujúcich na kraji cesty. Keď však prešiel popri nás - zapnuté len parkovačky, vlečka plná dreva, auto bez ešpézetky... bol nám jasný dôvod jeho nočnej návštevy lesa, asi sa nevracal zo služobky. A tak nám nezostáva nič iné len prežiť tento očistec až dokonca. Určite sme zaň získali plnomocné odpustky :) .

Nezobrať si na takúto túru tenisky bola strategická chyba, jeden úsek skúšam isť naboso, ale až taký dobrý asfalt zase v doline nie je. Naše Waterloo končí presne o jedenástej v noci na hlavnom námestí v Blatnici, krčma je však zavretá, pivo teda nebude, zostáva len čakať na odvoz. O chvíľu sa pri nás zastaví kamarátov čierny focus, ktorý mi neviem prečo pripomína pohrebák, ale až také zlé to s nami našťastie nie je.

Sobotňajšiu prechádzku sme teda úspešne zvládli, bola dlhá 57,4 km, trvala nám 15 hodín a nastúpali sme na nej asi 2800 výškových metrov.