Vyrazili sme vcelku rezko a nechutne pekným lesíkom s všadeprítomným machom a gýčovými lišajníkmi sme sa zanedlho dostali na vyhliadkovú lúčku. Tam sa už obrázkovému počasiu nedalo odolať a všetci čo disponovali nejakými aparátmi cvakali tú našu pocukrovanú slovenskú pýchu zo všetkých strán. Treba uznať, v ten deň Roháče a Tatry vyzerali naozaj ukážkovo a aj tí menej foto-filní mali čo robiť, aby si nepresilili ukazováky. Padlo aj nejaké to hromadné foto a hor sa v ústrety ďalším radovánkam. Terén začal naberať presne opačný sklon aký je treba na riadnu sánkovačku a tak sa naše zoskupenie v závislosti od plytvania dychom trošku rozťahalo. Po malej zástavke pri údajnej podzemnej skratke na kopec (tajný liptovský projekt a la Klein Matterhorn) sme ešte chvíľu stúpali a opäť sme sa ocitli na ďalšej vyhliadkovej lúčke. Okrem preumelkovaných výhľadov tam bola aj ceduľka s nápisom Poludnica. Toš, to bolo takmer zadarmo, povedali sme si a dali sme sa do jedla.

Ako správni organizační začiatočníci sme sa v duchu rektálneho alpinizmu rozhodli, že si účastníkov nakloníme klasickou vlezdoprdelovskou metódou - Demänovkou. Jeden kalíštek snáď neurazí, neublíži, vravíme si. Neurazil,  naopak. Avšak našli sa aj zásadní odporcovia alkoholu na túrách (medzi ktorých sa rozhodne hlásime), pre tých si do budúcna musíme nachystať niečo menej konvenčné. Popri ponúkaní sme zistili, že Darinka oslavuje narodeniny, tipujem že 23-tie a tak sme si potriasli pravicami druhý krát. Po skončení všetkých stravovacích a fotografických úkonov sme sa vydali ďalej po hrebeni. Tu nasledoval asi najodpornejší úsek na trase cez nejaké skalné mesto plné všakovakých temných skalných dier, vhĺbení, previsov a rôznych ďalších nechutností. Škoda pamätového priestoru, verte mi. Horšie bolo, že  na severných a tienených miestach začal pribúdať sneh a aj pohľad vpred na zasneženú Krakovu hoľu dával tušiť, že zvyšok výletu úplne zadarmo nebude.

Každý výlet má svoj vrchol a tým našim nebola deklarovaná Poludnica, na ktorú sme všetkých lákali, bola ním Krakova hoľa. Až za ňou sa totiž začal výškový profil hodiť na poriadnu sánkovačku. Dole to už ubiehalo rýchlo, sneh sa rýchlo stratil spolu s výškovými metrami a tempo sa zrýchlilo nielen vďaka pozitívnemu vplyvu gravitácie, ale aj kvôli blížiacemu sa odchodu autobusu. To bola zrejme jedna z príčin, prečo sme neodpustiteľne opustili našich posledných a nahovárajúc si, že dole snáď už akosi všetci zídu, sme tiež trielili na autobus. Porušenie základných turistických zásad sa nám samozrejme nevyplatilo. Už pri autobuse sme zistili, že predposledný člen  sa nemôže dočkať posledného. Na autobus sme však nasadli a skúšali sa s posledným spojiť. Signál ale nebol bohvieaký a tak sme zobrali v Mikuláši auto a vybrali sa uistiť, že všetci trafili k autobusu. Malá kowbojka naštastie dopadla dobre a všetci sme sa nakoniec stretli na autobusovej zastávke. S uistením, že všetci sú v poriadku sme sa napokon vybrali domov v rovnakom čase ako keby sme šli pekne poslušne s poslednými. Skrátka nech je hocikto akokoľvek zdatný, stať sa môže čokoľvek a byť sám sa nevypláca. Toľko k zásadám skupinovej turistiky.

Snáď si každý užil pobyt na vzduchu rovnako ako my a tí čo na Poludnici ešte neboli, nech si nemyslia, že tam pôjdeme na budúci rok znova. Teda, možné to je, ale keďže už pre nás nie je bielym fľakom na mape, určite nájdeme ďalšie zaujímavé miesto, kam je treba sa pozrieť. Do kolónky "sprievodcovské schopnosti" si síce píšeme  len "cesne, cesne, o chup", ale  v kolónke "absorpčné schopnosti" máme "nechlonci toľo, buje ti zle". Takže predpoklad na ďalšie zlepšenie tu je. No a toľko k tejto, myslím si, celkom vydarenej akcii.