To už nás ani neprekvapuje výmena prasknutého tlmiča, keby ste videli ako bol ten náš TATA-džíp naložený, bol skôr zázrak, že praskol len ten jeden. Konečne Darcha. Najímame koníka s koniarom a ráno vyrážame k horám Zanskaru. Trek do Kargyaku trvá 4 dni a vedie cez päťtisícové sedlo Shingo-La. Treba pamätať na nutnú aklimatizáciu. Cestou testujem vodný filter a aj nový benzíňak. Všade nás kasírujú za stan, aj na miestach, kde nebola po nejakom udržovanom táborisku ani stopa.

Kargyak. Himalájska dedinka v 4200 m, kde občianske združenie Surya z Česka postavilo a prevádzkuje solárnu školu. V nej učí Maťov kamarát Pepa a tak tu zostávame 8 dní a podnikáme akcie po okolí. Počas jednej noci vonku kúsok od nás zavíjajú vlci. Naozaj silný zážitok.

Trek pokračuje a v ďalších na pochod náročných dňoch sa dostávame do Padum-i, kde sa dva dni po nás má objaviť Dalajláma. Bus do Lehu – neskutočná, tentoraz 22-hodinová, Zanskarsko-Ladacká cesta, vedúca okolo sedem-tisícoviek Kun a Nun, cez vojakmi naprataný Kargyl (sme pri Pakistánskej hranici). Leh, hlavné mesto Ladakhu, obklopené suchou krajinou je dôležitý turisticko-obchodný uzol. Tu trávime ďalšie dni, navštevujeme budhistické kláštory a ochutnávame aj Tibetskú kuchyňu. Maťovi sa jeho trojtýždňový výlet končí, odlieta domov – v septembri zas nastupuje do práce. Ja pokračujem, času mám až až.

V tejto oblasti treba mať pre pohyb vybavené permity, lebo sme blízko Pakistánskej aj Čínskej hranice. Ja smerujem k jazeru Pangong v 4270 m, nad ktorým sú nejaké tie šesťtisícovky. Jednu som si vybral, na mape meno nemá, ale od jazera vypadá naozaj krásne. Stúpam sám, celkom naložený a na druhú noc sa dostávam k záveru doliny, kde spím na ľadovci v 5667 m. Ďalší deň sa chcem pokúsiť o výstup na vrchol.

Ráno som O.K. Žiaden náznak problémov s výškou, vystrojujem sa a útočím. Sto výškových metrov nad stanom premosťujem trhlinu v 45 stupňovom svahu a priamo nad ňou ledva zasekávam cepín do ľadu. Aj mačka sa mi pošmykla a hrotmi som sa zaboril do vibramky. Bez istenia je to naozaj nebezpečné. Som tu sám, dosiahol som 5775 metrov a rozhodujem sa že idem dole. Pri stane som rýchlo, cítim únavu, tak si idem na hoďku ľahnúť. Po hoďke sa necítim o nič lepšie, už aj akási malátnosť na mňa doľieha..... výškovka!, musím dolu. Ťažko sa mi balí, musíte sa naozaj premáhať, lebo v takom stave by ste si chceli ľahnúť a oddýchnuť si, ale to by mohlo zle skončiť, navyše nikde nikoho. Zostupujem nejakých 350 výškových, staviam stan, najem sa a zaspávam. Je mi fajn, rozhodol som sa najlepšie ako som mohol. Druhý deň fotím nádherné jazero Pangong a zostupujem do osady Spangmik, ležiacej na jeho brehu. Tam ma s radosťou víta francúzsky spolucestujúci z busu.

Nasleduje presun o niečo južnejšie k ďalšiemu jazeru Tso Moriri. Bus práši nádherným údolím/kaňonom rieky Indus živenej himalájskymi prítokmi. Nedá sa nevnímať prítomnosť vojenských kamiónov a džípov s guľometmi. Prechádzame tiež okolo veľkej vojenskej posádky, usídlenej v hlbokom údolí. Pokračujem džípom a nechávam sa vyložiť v pustatine pri jazere vo výške štyri a pol tisíc. Naložený kráčam polopúštnym terénom, nikde nikoho. Druhý deň stretám dvojicu Českých botanikov, ktorí skúmajú rastlinky vo veľkých výškach. Stret bol dohodnutý, bohužiaľ pre mňa skončili skôr a už zostupujú. Zas pôjdem hore sám. Aspoň ma dozásobili potravinami, ktoré im ostali (kto by pohrdol výbornou maďarskou salámou, domácim muesli,...?).

Ďalší deň sa dostávam do 5600 m, kde staviam stan a pozerám na majestátny vrchol Chamser Kangri (6600m), na ktorý sa chystám vystúpiť. Večera a zaľahnúť. V noci sa prehadzujem, je mi ťažko od žalúdka. Vraciam, seriem.... Ráno som veľmi slabý, vystrojím sa a pokúšam sa stúpať, no po 100 výškových v únave líham na trávu. Je jasné, že Chamser sa nekoná. Nemám čas na ďalší pokus, autobus chodí k jazeru iba raz za desať dní a tak musím dole, aby som ho stihol.

Čaká ma neskutočná cesta; trasa Leh – Manali je strategická spojnica Ldakhu s Indiou a vedie cez Himalájske štvor a päťtisícové sedlá, uzučké aj široké kaňony, náhornú plošinu a ponad divoké rieky. Presúvam sa do Chandra valley, usadlosť Batal pri ľadovci Dakka. Tu ma zastihne prvé tohtoročné sneženie, je 4.septembra. Ďalší deň zas stúpam dovrchu. Už na ľadovci obchádzam, alebo preskakujem trhliny, zhora vidím padať lavíny zo včera napadnuvšieho snehu.

Naspäť v Manali. Tu sa hneď spoznávam s Austrálčanom Olivierom s ktorým sa neskoršie dohodnem, že sa stretneme v Nepálskej Pokhare. Po dlhšom oddychu ma z Manali vyháňa vytrvalý monzúnový dážď, smerujem do Manikaranu, mestečka medzi strmými kopcami presláveným horúcimi prameňmi. Aj v mojom hoteli je bazénik s termálnou vodou. Relax. Podnikám tu nejaké tie treky, kochám sa, konečne, po suchom Ladakhu a Zanskare zelenou prírodou, stanujem medzi obrovskými poliami marihuany. No je čas na cestu do Nepálu. Ďalšie zážitky z cestovania, busmi, vlakmi, rikšou a samozrejme aj po svojich.

Vyfotíme Tukuche a Anapurny a schádzame k stanu. Ten balíme a prášime dlhým traverzom naspäť. Ten sa v jednom mieste (keďže sa nevraciame presne tak ako sme prišli, čo sa mi veľmi nepozdáva) mení na poriadne exponovaný a my sa hodinu smolíme skalnato-snehovým prudkým terénom. Pri pohľadoch dolu si prajem byť už na jeho konci, hoci nevedno kedy to bude, lebo toho nieje moc vidieť. A samozrejme je tu ľudoprázdno. Nechcem pomyslieť na prípadné pošmyknutie sa, alebo stratu rovnováhy. Sme ale v Himaláji, ako aj v hociktorých iných horách, stať sa môže hocičo. Anjeli strážni ale boli pri nás, prešli sme to v poriadku a došúpali sa do táboriska vysoko nad Marphou. Tam si s radosťou dávame ďalšie Dal-Bhaty, našu najobľúbenejšiu a výdatnú stravu.

Návšteva miestnej muštárne a večerná ochutnávka jej produktu je príjemným záverom pôsobenia v Marphe a okolí Dhaulágiri. Cesta do Tatopani, opäť horúce pramene a ďalej naspäť do Pokhary.

Končia mi 30-dňové Nepálske víza, tak sa musím ponáhľať naspať do Indie. Aj sa celkom teším, Nepál je predsa len viac poznačený turizmom. Pár dní vo Varanasi ležiacej pri Gange a potom zas naspäť k horám do Rishikeshu, tiež na Gange, ale 800 km proti prúdu. Mám ostatné dva týždne, ktoré trávim v Rishikeshi, kde sa liečim zo salmonelózy; ešteže ma takéto niečo postihlo až pred koncom môjho tripu.

Už len vydržať chaos v Dilí, medzipristátie v Amane (Jord.), Swechat a domov.

Ostali mi tam rozrobené nejaké kopce, rád by som sa na ne vrátil, dajte vedieť ak bude záujem a o dobrodružné momenty nebude núdza.

Hore zdar!