Cestou zo Skalky pri Kremnici, kde sme si v sobotu schuti zabežkovali, pomaly uvažujeme nad plánom na ďalší deň. Snehové podmienky hovoria pre Veľkú Fatru, tak sme sa nechali Heňom presvedčiť pre oblasť Krížnej. Itinerár trasy bol tentokrát v jeho réžii, tak som mal o starosť menej. Vyšná Revúca nie je práve „poruke“ a tak ma opäť čakalo moje obľúbené ranné šoférovanie, tentokrát v dĺžke 130 km.

Španielske čižmy obúvame už pri aute, čo sa nám nakoniec vyplatilo. Pretože už pol kilometra za dedinou sa dá šlapať na lyžiach. Na Hajabačke odbočíme doľava smerom na Východné Prašnické sedlo, značka kopíruje pohodlnú lesnú cestu. Záverečný výšlap do sedla nás konečne trošku zohreje, keďže je stále slušná kosa. Ďalej sa posúvame po hrebeni, ale to neustále húpanie hore dole o desať výškových metrov nás rýchlo prestalo baviť. V Prašnickom sedle sa teda radšej pustíme po zvážnici, ktorá nás dovedie na hrebeň až kúsok pred Rybovským sedlom.

Na Krížnej sa to už hemží turistami, skialpinistami aj bežkármi, konečne sa naraňajkujem a vytiahnem fotoaparát. Obloha sa však pomaly zaťahuje, fúka vietor a po chvíli začína snežiť. Tak sa radšej poberáme ďalej, čaká nás ešte pekný kus hrebeňa. K salašu pod Suchým vrchom si konečne trošku zalyžujeme a po nekonečnom výšlape na Ploskú definitívne balíme pásy. Odmenou za vynaloženú námahu je opäť slnečné počasie.

Záverečný sešup zo sedla Ploskej do Vyšnej Revúce je príjemnou bodkou za takmer sedem hodinovým šlapaním. Posledné metre mi lietajú iskry spod lyží – snehu je už pomenej, ale zastavujem až na tráve kúsok od kaplnky. K autu je to len kúsok po ceste, pobalíme saky paky a nazrieme do miestneho pohostinstva. V krčme sedeli asi desiati domáci hôrni chlapci, tak sa radšej moc neobzerám a po tradičnej šoférskej kofole sa vydávame na cestu domov, spokojní s veľmi peknou skialp túrou.