Vyrazili sme vo štvrtok večer a v zostave Maťo, Maťa, Čimo, Rasťo a Ja, sme sa presunuli Fikusom do Starého Smokovca. So zistením žalostného stavu snehu všade navôkol sme sa vydali s báglami plnými železa na Zamku. Správy o snehových závejoch z Trnavy nám prišli ako science fiction a slabé sneženie tento pocit vôbec nenapravilo. Ešteže na tvorbu ľadov stačí málo.

Cesta prebehla rýchlo a hladko, ak nerátam excelentného papuliaka, ktorého som hodil na zľadovatelom chodníku. Vzhľadom na to, že sme mali plné batohy ľadolezeckého haraburdia, mi to prišlo vcelku komické. Na chate nás už čakal zvyšok účastníkov, inštruktori a odložená večera. Zbytok dňa sa niesol klasicky v duchu príbehov a zážitkov z pobytu v soláriách, kozmetických salónoch a wellness centrách ako je našim dobrým zvykom.

Ráno po raňajkách sme sa presunuli na Trenažér na zákrute. Neboli sme tam prví, čo nám nevadilo, miesta bolo dosť, na tento fakt sme však boli (asi pre istotu) dosť rázne upozornení prítomným horským vodcom s dvoma klientmi. Zvolený tón sa nikomu nepáčil a padlo pár dobre mienených vyjasňovacích slov. Aj keď o nič nešlo, pán vodca sa zrejme zľakol našej početnej prevahy, lebo po krátkej úvahe odišiel aj s klientmi trénovať niekam inam. Nuž, jeho chyba.

Po krátkej inštruktáži sme začali naťahovať prvé lajny, špagáty, udice. Potom sa už len liezlo a liezlo, blblo, uhýnalo padajúcemu ľadu (niekedy úspešne, niekedy menej), no a trochu aj padalo (niekedy neškodne, niekedy nepekne). Času bolo dosť a tak sme si všetci vyliezli všetko na čo bola odvaha a chuť. Po peknom dni sme s otlčenými rukami, kolenami, krivkajúc, pajdajúc spokojne vyrazili naspäť na chatu. Čakanie na večeru sme si krátili mazaním dobitých tiel zvonku aj zvnútra a po večeri sme si dali poučnú prednášku.

Celú noc poctivo snežilo a tak sa v sobotu nikomu pod nestabilné žľaby do Veľkej studenej doliny nechcelo. Voľba padla na Dolyho ľad, ktorý bol k Zamke snáď ešte bližšie ako Trenažér na zákrute. Večer sa to ukázalo ako správna voľba, keďže z Veverkovho žľabu v ten deň vypadli dve lavínky. Čo sa týka veľkosti, bol Dolyho ľad oproti Trenažéru ústupom z pozíc, vyblbli sme sa tam však dostatočne a bolo badať, že niektorí jedinci a "jedinkyne" naberajú pri mlátení cepínmi riadne na istote. Lezenie sme dopĺňali hrou s lavínovými pípakmi a vyhľadávacími vsuvkami, pri ktorých sme sa hlavne vo vyšších leveloch vcelku zapotili. Prišla nás pozrieť aj chatárka Janka, ktorá napriek neveľkým (aspoň tak tvrdila) skúsenostiam vybehla ľadom úplne bez rešpektu.

Večer sme zase večerali a zase prednáškovali ako sa na kurzoch patrí. Treba priznať, že nie všetci účastníci boli schopní absorbovať toľko informácii v bdelom stave, dokonca aj niektorým inštruktorom to robilo problém. Nuž, dni boli náročné a noci krátke, takže sa im nedá nič vyčítať. Po prednáške nasledovalo oficiálne ukončenie kurzu s tým, že v nedeľu, tí čo budú chcieť ešte môžu vybehnúť pod dozorom na Záhradky. Tak aj bolo.

Ráno sme sa zbalili s tým, že vracať sa už nebudeme a vyrazili sme smerom na Hrebienok. Výstup pod Záhradky bol asi najnamáhavejšou časťou celého kurzu, prvýkrát z nás lialo. Pod ľadmi nám poniektorým chýbal dych, niekomu z výstupu, niekomu z pohľadu na prvý viac-dĺžkový ľad v živote. Veľké Záhradky budili rešpekt, čo si budeme nahovárať, aj keď na kontrolu treniek to zase nebolo.  Povyše boli ešte Malé Záhradky a tak sme sa podelili. Pri Veľkých sme nakoniec ostali len Čimo a ja, Maťo, Maťa, Rasťo a zvyšok sa šiel vyblázniť na Malé. Dobre spravili. Po krátkych prípravach sme sa pustili do prvej dĺžky. Ťahal ju Čimo, má to v hlave upratanejšie ako ja, na prvom konci je istejší. Vďaka čerstvo naučeným odsadávacím technikám ju pekne dobojoval až ku parádnemu štandu v skale, ktorý sme tam fakt nečakali. Zaštandoval a dobral ma. Ľad bol dobrý, rúbalo sa krásne, mne však napriek tomu ukrutne vytuhli lýtka. Po krátkom pokece na štande a obhliadnutí druhej dĺžky zblízka sme sa rozhodli zbabelo vycúvať. Celkovo sa už nikomu veľmi liezť nechcelo, náš špagát použil už len Rasťo a inak toho mali asi všetci dosť. Verím, že naši páni inštruktori z nás museli byť sklamaní, ale každý už viac menej myslel na cestu domov. Zbalili sme teda caky-paky a vyrazili späť do civilizácie.

Myslím, že všetkým nám tieto tri dni plné lezenia dali veľmi veľa. Bol to skvelý spôsob ako sa osmeliť, naučiť, príp. zdokonaliť v tejto príjemnej aktivite, akou ľado-lezenie rozhodne je. Jožkovi a Peťovi by som chcel poďakovať za to, že tak nezištne a trpezlivo odovzdávali svoje ohromné skúsenosti. Hlavne nech si nemyslia, že to bolo naposledy :)