Ako som už spomínal v článku o Triglave, tento rok bol na najvyššie vrcholy štátov celkom bohatý. Avšak počas rozhovorov s priateľmi o alpských či kaukazských vrcholoch som pri otázke, či som bol už aj na tom našom Gerlachu, len pokrútil hlavou zľava doprava. Skrátka a dobre, viackrát som sa naň chystal, raz som dokonca aj vyrazil, no nikdy to neskončilo fotkou pri vrcholom kríži - až do tohto leta.

Prvý pokus o Gerlach sa udial v lete 2007, na ktorý som vyrazil so svojim žilinským kamarátom Otepom. Keďže nám obom už vtedy gerlachovská vodcovská politika príliš nevoňala, hľadali sme možnosť, ako na vrchol vyraziť "svojpomocne" a zároveň aj "legálne". Výber padol na Martinkovu cestu, ktorá uvedené parametre spĺňa. Ide o krásnu hrebeňovku plnú výhľadov, čo ju pasuje za jednu za najkrajších ciest na najvyšší vrchol Slovenska.

Cesta začína na Poľskom hrebeni a pokračuje smer Velický, Litvorový, Lavínový štít, Zadný Gerlach a Gerlach. Nastúpiť na hrebeň a ustúpiť z neho sa dá na viacerých miestach, no vtedy sme sa rozhodli, že trasu skúsime prejsť celú. Vzhľadom na neskorý

štart, nie stopercentný zdravotný stav a pomalý postup sme po výstupe na Velický a Litvorový štít ustúpili z Litvorového sedla, keďže nebolo reálne trasu stihnúť za denného svetla. To bolo z mojej strany čo sa týka Gerlachu na dlho všetko.

Tohtoročný september tatranskej turistike prial. Slnečné víkendy a stále počasie opäť rozvírili debatu o Gerlachu. Zhodou okolností sme druhý pokus opäť naplánovali s Otepom. Plán bol pokračovať tam, kde sme pred dvoma rokmi skončili, teda štart v Litvorovom sedle.

Niečo po tretej hodine rannej ma budík ťahá z postele obľúbeného penziónu v Starom Smokovci. Po skúsenostiach z predchádzajúceho pokusu sme dali prednosť pohodlné- mu spánku, hoci nižšie, za cenu skoršieho budíčka. O štvrtej vyrážame po žltej na Sliezs- ky dom. Dorazíme v dobrom čase, takže si doprajeme skoré raňajky. Medzitým sa začína brieždiť do krásneho bezoblačného dňa a prvé ranné lúče zahrievajú tatranskú žulu.

Na Kvetnici stretáme zobúdzajúcich sa kempistov. S pomyslením "keď už bivakovať, aspoň sa do svitania zbalím" šľapeme ďalej smer Poľský hrebeň. Pod reťazami odbáčame doľava k Horným Velickým plieskam. Tu na naše prekvapenie stretáme miestnu sprievodkyňu - líšku. To, že je sprievodkyňa, sme usúdili po tom, čo asi 15 minút pred nami kráčala a napodiv presne po mužíkoch. Je niečo po ôsmej a stojíme v Litvorom sedle. Pred nami je celý deň, počasie výborné, veríme, že dnes sa to podarí.

Vyrážame na hrebeň. V diaľke vidím Orliu prť, kde som bol pred týždňom. Pred nami je strapatý hrebeň Litvorových veží. Postupujeme tak, ako nás terén púšťa, a ide to celkom svižne. Je ťažké  presne identifikovať, na ktorej veži alebo v ktorej štrbine sa človek práve nachádza.

Cestou k Zadnému Gerlachu podľa sprievodcu míňame aj Lavínový štít, ale opäť máme problém určiť , ktorý šuter je presný vrchol. Predsa len, výškové rozdiely medzi vežami a vežičkami sú dosť malé.

Na hrebeni objavujeme pekné skalné okno, v ktorom sa vyfotíme. Ale mažeme ďalej, Zadný Gerlach sa zdá byť neďaleko. Ubehla ďalšia hodinka a o pól jedenástej sme na Zadnom Gerlachu. Výhľady sú veľmi pekné, zdržíme sa tu, niečo zjeme, pofotíme a porozprávame sa s dvojicou horolezcov, ktorú sme tu stretli. Tetmajerovo sedlo je pod nami a máme pekný výhľad na masív Gerlachu, ktorým povedie cesta zo sedla na vrchol.

Po dostatočnom sa kochaní Kriváňom či Vysokou zostupujeme do sedla. Už z diaľky sa čosi biele leskne medzi skalami. Sú to trosky z vojenského lietadla, ktoré tu havarovalo v r. 1944. V sedle dlho neotáľame a začíname stúpať. Za chrbtom sa týči hrebeň Končistej, za ním Kriváň... Ale dosť bolo obzerania, treba sa pozerať pod nohy. Po výšvihu krátkym komínom sa dostávame na vrcholový hrebeň. V diaľke už vidím kríž obsypaný turistami. Treba povedať, že záverečný hrebeň k vrcholu je naozaj strapatý a aj keď sa kríž zdá na dosah, taká rýchlovka to nie je.

Je niečo po pól dvanástej a ja som sa konečne dočkal svojej vrcholovej gerlachovskej fotky. To čakanie sa určite oplatilo, pretože počasie aj výhľady sú dokonalé. Naozaj výborný pocit.

Vzhľadom na to, že je ešte len obed, nevolíme hneď zostup, ale ideme skúsiť Gerlachovskú vežu. Z Gerlachu kúsok klesneme klasickou zostupovou trasou a na vežu vystúpame po skalných blokoch. Po zostupe nám ešte vŕta v hlave záver tohto pomyselného hrebienka - Kotlový štít. Stojíme pod Gerlachovskou vežou a hoci obvyklý výstup na Kotlový štít je z opačnej strany (krátkou odbočkou z vodcovskej trasy na Gerlach), stúpame priamo odtiaľto. Výstup nie je zrovna ľahký, ale podarí sa, a do zbierky pribúda ďalší tatranský vrchol. Nasleduje návrat do Batizovského žľabu a Batizovskou próbou zostupujeme, miestami zlaňujeme. Od Batizovského plesa pokračujeme úmorným klesaním do Vyšných Hágov a záverečný šprint na električku ukončí tento vydarený tatranský výlet.

Michal Chalupčík

Fotogaléria k článku.