 |
Ako každý rok, aj tento rok Marmoťáci organizovali svoj predvianočný bivak a stalo sa už pravidlom, že ak to okolnosti dovolia, tak tam sme. Tento rok padla ich voľba na Minčol (1364 m n.m.), ktorý je pre Žilinčanov tým, čim pre Považsko-bystričanov Manín, pre Trenčanov Inovec a podobne, je to skrátka ten prvý kopec za domom, čo za niečo stojí. Poniektorí z nás tam teda boli viackrát než je zdravé, ale toto je skôr spoločenská udalosť, ako objaviteľská výprava. Vyrazili sme teda piati. Maťo, Maťa, Maťov kamarát Rasťo, môj kamarát Buli a Ja. |
Vo Višňovom sme odparkovali okolo štvtej poobede a debatujúc o všetkom možnom sme rekreačným tempom vyrazili hore. Nemali sme v úmysle sa upachtiť, kedže Maťa a Ja sme už pár dní drhli ako tuberáci a naše priedušky tu zažívali liečbu šokom. Snehu nebolo veľa, ale na odraz zbytkového svetla to stačilo a tak sme čelovky vytiahli až pri vstupe do lesa nad vlekom. Mali sme čas, skratky sme vynechávali.
Hore nás privítal vietor ako je na Minčole už dobrým zvykom. Kedysi mi tu v zime odfúklo okuliare, ktoré som na jar chodil poctivo každý vikend s lopatou hladať. Samozrejme som ich už nikdy nenašiel, ale to sem nepatrí. Jedine, žeby ich niekto našiel a chcel mi ich vrátiť, hehe. |
 |
 |
Ozaj, zabudol som spomenúť jednu doležitú vec, kvôli ktorej sme si tento bivak nemohli nechať ujsť. Po dlhej dobe totiž hlásili seriózne mrazy a o dva dni už zase hlásili prudké oteplenie nad nulu. No a kedže sme poniektorí mali vážnu potrebu otestovať spacáky a výbavu, bola to jedinečná a v tohtoročnej mizernej zime, možno aj posledná príležitosť.
No takže po dosiahnutí vrcholu, v geografickom slova zmysle, sme zbehli k delu, kde zvyčajne tak nefúka a kde sú príhodné zákopy na stavbu stanov. V sedle naozaj nefúkalo, resp. fúkalo neporovnateľne menej ako hore. Boli sme tu zatiaľ sami, ale nálada bola dobrá, ba stále lepšia. Jediné čo ju naštrbilo, bolo vytrvalé sneženie, kedže niektorí sme plánovali spať vonku. Po prehodnotení situácie sme prehodnotili aj rozmery stanov a po ich postavení v jednej zákopovej ohrádke, sme umiestnili všetky karimatky dnu. |
Nastala vyčkávacia fáza, zatiaľ o piatich kusoch zababušených humanoidov. Prvé testy tekutých ohrievačov dopadli dobre, šance na prežitie sa zvyšovali. Asi behom hodinky dorazili z Martinskej strany tí, čo to mali celé na svedomí a ktorých počet mal mať dve cifry. Prišli traja. Podstatné ale je, že mali so sebou ústrednú postavičku band-leadera Miňa, s ktorým sa človek skrátka nenudí. Dali sme im chvíľku na rozkukanie a postavenie stanu a potom sa už rozprúdila živá debata. O čom, to už naozaj neviem, ale hodiny ubiehali rýchlo a nebyť toho, že zložky nášho pitného režimu mali jedinečný dar nezamrznúť, tak by sme cumlali kocky ľadu. Teplota totiž poctivo klesala.
|
 |
 |
O 21:12 miestneho času mi zvoní mobil a na druhom konci Jožko Zábojník. Jeho mierny časový sklz ospravedlňuje to, že ako pravoverný horal, šiel peši až z domu. Oznamujem mu, že sme pri dele, aby zbytočne neprehrabával snehové záveje v oblasti vrcholu. Jožko ako správny prezident so sebou doniesol čerstvé zásoby tekutín, ktoré rozširujú cievy, čím si zabezpečil pevné miesto v našom stepujúcom debatnom krúžku. Teploty už naozaj mierili hlboko pod nulu, odvahu pozrieť na teplomer nemal nikto, premŕzajúce duplexy hovorili za všetko.
Po vyčerpaní diskusných tém a obsahov termosiek, keď už obyčajné podupkávanie nebolo schopné zahriať naše biedne telá, padlo rozhodnutie zaliezť do spacákov. My, čo sme stepovali najdlhšie sme to vcelku uvítali, ale aj tak sme sa ešte na zahriatie rozhodli vybehnúť na vrchol, kedže Marmoťáci na ňom v ten večer ešte nestáli. Po pár obligátnych fotkách sme sa rozlúčili s Jožkom, ktorý plánoval spať len pod ochranou stromov na skvelom miestečku pod vrcholom a zamierili sme naspäť k stanom.
|
Noc, z pohľadu osádky nášho stanu prebehla príjemne, zo spacáku sa ráno nechcelo nikomu. Tepla bolo až až, o čom svedčila aj hrubá námraza vnútri stanu. Keď sme sa konečne vykotúľali, našli sme vo vedľajšom stane chutné vianočné koláčiky od Jožka, ktorý sa tu ešte ráno zastavil, kým vyrazil domov. Rasťo, ktorý jediný disponoval serióznejším teplomerom nám oznámil, že v stane mal -15 °C, čomu sme všetci ochotne verili, aj keď podľa výdatného nočného sneženia by to nikto nepovedal. Ráno totiž určite nebolo menej, slnko presvitajúce cez mraky nemalo na teplotu žiaden dosah.
Po vykuklení zo spacákov ešte hodnú chvíľku trvalo, kým sme rozdupkali prvotný chlad, potom sme sa už mohli pustiť do balenia. Stany samozrejme vzdorovali kompresii do pôvodných obalov a tak prevažne končili voľne napchaté v batohoch. Po spoločnom fotení sme sa už len srdečne rozlúčili a rozišli sa každý na svoju stranu.
|
 |
 |
Je vždy príjemné stretnúť príjemných ľudí v príjemnom prostredí a kľudne aj v nepríjemnom počasí. Ale nie je nič lepšie, ako keď viete, že tí ľudia to cítia podobne a napriek všetkým okolnostiam unikli z civilizácie radi.
Takže budúci rok sa zase na nejakom tom spoločnom bivaku dúfam uvidíme.
p.s. Spacáky a osoby v nich obsiahnuté obstáli, kľudne mohlo ešte prituhnúť  . |
Fotogaléria k článku:
- Buli
- Miňo
|
