|
Západné Tatry - Jakubiná - niekedy tento rok :) |
 |
|
Pondelok, 30 November 2009 15:51 |
|
 |
Po dlhšej dobe sa vyskytol volnejší víkend a tak sme mohli v nedeľu vyraziť na nejakú serióznejšiu prechádzku. Maťa vyrukovala s fajn nápadom, pozrieť sa na bočný hrebeň Roháčov a vyšliapnuť si Jakubinu. Kedže je to ďalej ako do tesca na rožky, tak budíky zvonili nekresťansky skoro. Ale natešení sme boli značne, takže to nebol problém. Po drobných logistických vsuvkách sme sa ocitli v Bielom šípe v zostave Maťo, Maťa, Martin Imrich a Ja. Pre vysvetlenie: Imro je kámoš biker a v zimnej sezóne odhodlaný turista, ktorého ani momentálna predpoveď neodradila (viditeľnosť mizivá, fujak, narázy do 80km/h).
|
Počasie počas cesty sa kupodivu javilo ako podozrivo gýčové, ale ilúzie sme si nerobili. Po pokojnej ceste, ktorú 75% posádky z 80% prespalo, sme sa vylodili v ľudoprázdnej Račkovej doline a šnurovali naše naleštené črievičky. Zhodou náhod, sme mali traja fungl nové neotestované boty, takže sme vyzerali ako stádo ceprov, ktoré vedie skúsená horská vodkyňa. Obavy z otlakov však neboli veľké, z podvedomia ich vytlačil ranný chlad.
Na úvodnej ceste dolinou, sme ešte špekulovali so šnurovaním topánok a potom sme sa už veselo pustili do lesnatého stúpania. V spleti chodníkov sme si neodpustili drobnú blúdivú vsuvku, prvýkrát sa dostalo k slovu GPS. Nad lesom sme sa priobliekli a z pohľadu na okolité kopce už bolo jasné, že dnešná predpoveď vyjde do bodky.
|
|
 |
Hrebeň na Jakubinu je pomerne skalnatý, pozostávajúci z pár osamelých kamenistých kopcov, vraj nejaké Ostredky a Magury, z každého po dva kusy myslím. Nie je to teda úplne vychádzkový choďák čo nás celkom potešilo. Zazerajúce stádo kamzíkov, dokonale ignorujúcich našu prítomnosť nás potešilo ešte viac. |
| S rastúcou výškou a klesajúcou vzdialenosťou k hlavnému hrebeňu, klesala aj vľúdnosť počasia a viditeľnosť. Vietor naberal na sile a občasné nárazy boli dobrým náznakom toho, čo ešte len príde. Začalo to už na Jakubine, ale až na hlavnom hrebeni nás to donútilo vytiahnuť lyžiarske okuliare a "rozšíriť" krok. Miestami to bola celkom sranda, miestami menej. Moje okuliare vykazovali už pri vytiahnutí z batohu nejakú nevysvetliteľnú optickú vadu, ktorá spôsobila, že som si ihličky značných rozmerov vychutnával naplno. S okuliarmi by som však videl asi toľko ako Stevie Wonder v jaskyni. Hrebeň nebol dlhý, avšak viditeľnosť (ak sa to tak dá nazvať) a pár rozšírení a odbočujúcich rázsoch nás nútilo výdatne sa pýtať "Gde Probuh Su?". |
 |
 |
Do Račkovho sedla sme nakoniec prišli bez problémov a tešili sme sa na zostup do závetria. Zázračná skrinka nám opäť prezradila smer a po neexistujúcom chodníku sme začali šikmo zostupovať. O kus nižšie sme si všimli, že dvojica prifúknutých stôp, starých možno hodinku, ktoré nám robila už nejakú dobu na viditeľnejších miestach spoločnosť, náhle zmizla. Neprikladali sme tomu veľký význam kým sme v krátkom bezoblačnom okne nezahliadli niečo veľmi podobné ľudským postavám úplne mimo chodníka. Zdalo sa nám viacerým, že sa to hýbe a že to má rozmery ľudí. V tom počasí to však mohlo byť čokolvek a vzdialenosť sa odhadovala ťažko. Aj tak sme sa vybrali tým smerom, v nádeji, že hrdinsky privedieme zblúdilcov naspäť na chodník. Nenašli sme však nič a nikoho a na naše vykrikovanie tiež nikto nereagoval. Viditeľnosť však bola úbohá a nikto nevedel, či sme boli v miestach kde sme ich videli. Keď sme nikde nenašli ani stopy v snehu, vrátili sme sa na chodník a s neistými pochybnosťami v hlavách sme pokračovali v zostupe pod oblaky. |
Na kolibe pod Klinom sme posedeli a zhodili namrznutú výstroj. Samozrejme hneď po zostupe, sa začala oblačnosť trhať a my sme konečne mali možnosť vidieť kde sme to vlastne boli. Pár fotiek a mizíme. Cesta dolinou bola vskutku nekonečná a v závere nás už sprevádzala tma.
Biely šíp poslušne kotvil tam, kde sme ho nechali a tak sme sa nalodili a s pocitom neukojených hrdinských ambícií sme odplávali domov. Každopádne to bol parádny výlet a ako skúšobný test nových topánok vcelku akceptovateľný. Roháče nikdy nesklamú a neomrzia, prídeme zas. |
 |
 |
 |
Robo.
Fotogaléria k článku
|
