Zhasol mi motor. Už hádam po desiaty krát. Nemôžem naštartovať motorku, nemôžem sa pohnúť. Som uprostred filipínskej džungle. Ponorený v hmle. Moju Hondu prestávam vidieť z takých troch metrov. Z peknej cesty na mape sa vyvinula nespevnená, zablatená cesta plná jám a spadnutých skál.

Je mi hrozná zima. Namiesto toho, aby sa triasol motor, sa trasiem iba ja. V nadmorskej výške 2500 metrov nad morom mi nepomáha ani to, že som v tropickej krajine.

Neviem presne kde som. Aby som ušetril na batožine, tak som zobral so sebou iba časť mapy. A tá prestala pokrývať moju polohu asi pred hodinou.

Ešte popoludní moja tvár bola zaliata potom. Nadával som na filipínske slnko, keď som míňal San Juan, centrum surfingu na Filipínach. To som ešte nevedel, že o pár hodín budem mať bližšie k lyžovaniu ako k surfovaniu.

Posledný dom som videl asi pred hodinou. Návrat je nemožný, pretože je to ďaleko a navyše posledné po čom túžim je zísť z cesty a prechádzať sa v noci po džungli. Nechávam motorku motorkou a iba počúvam vrelý hukot džungle. Mám šťastie. Posledného čoho sa tu môžem obávať sú hady. Pri tejto teplote každý rozumný had sa týmto výškam vyhýba.

Ešteže som vyrástol na Slovensku a odmalička ma jeho klíma každoročne trénovala snehom, ľadom, mrazom a ľadovým vetrom. Táto myšlienka mi očividne nepomáha. Trasiem sa stále rovnako.

Objavujem, že motor je teplý. Priložím k nemu ruky, nohy. Na chvíľu sa cítim v poriadku. Zúfalosť mojej situácie to však nijako nezmenilo.
Keby som si aspoň prečítal ten manuál od motorky. Do motorov sa rozumiem asi tak ako Filipínec do snehu.
Alebo stačilo si pozornejšie pozrieť mapu a nenechať sa uniesť jazdou v panenskej prírode. Cesta bola nová, perfektná a vzhľadom na čas bola iba moja. Teda až pokiaľ sa z nej nevyvinula táto lesná cesta.

Vidím padať sneh. Asi mám halucinácie z tejto zimy. Po chvíli našťastie zisťujem, že iba začalo mrholiť. Vyberám si pozitívny prístup k mojej situácii. Som rád, že neprší úplne.

Po pár minútach rozjímania nad krásou nočnej džungle a mojou inteligenciou, sa vraciam k môjmu osudu, k motorke.

Na môj údiv sa mi ju nakoniec podarilo naštartovať. Zalial ma pocit šťastia, pocit víťazstva. To som ešte netušil, že mám pred sebou ďalších päť hodín jazdy v zime po ceste plnej zosuvov pôdy a iných následkov posledného tajfúnu, pred tým ako sa dostanem domov.