Do Vysokých Tatier chodím veľmi rád, ale ich poľská časť  bola pre mňa dlho neznámou. Tento rok som to konečne napravil a do poľských Tatier viackrát zavítal. Určite najkrajšie zážitky mám z prechodu hrebeňovej trasy s názvom Orla Perć - vraj najkrajšia a najťažšia značená turistická trasa v celých Vysokých Tatrách. Takže, poďme na to.

V piatok o 20.00 hod. vyskakujú z autobusu na Lysej Poľane traja nadšení turisti. Tu, „na konci Slovenska“, nikoho niet, tma ako v rohu, len v diaľke čosi svieti. Je to miestny „sklep“, dokonca ešte otvorený, teda využívame ho na občerstvenie.

Prejdeme cez most ponad hraničný potok Bialka a sme v Poľsku. Dnes sa potrebujeme dostať na Chatu v doline Pięciu Stawów Polskich (1672 m). Zapíname čelovky a asfaltovou cestou smerujeme najprv ku vodopádom Wodogrzmoty Mickiewicza (1100 m). Odtiaľ ešte kúsok a vstupujeme do lesa. Tu je tma ešte tmavšia. Keďže sa dnes nemienime stretnúť s medveďmi ani inou faunou, spievame, pískame a inak rušíme krásne ticho tatranských lesov. Zeleno značeným chodníkom sa presúvame cez dolinu Roztoki.

Nakoniec strmší výstup chodníkom s čiernou značkou a svetlá chaty sú na dohľad. Na ubytovanie nemáme rezerváciu, keďže chata je takmer vždy úplne plná, ale dúfame, že niekde v jedálni na podlahe sa nám miesto ujde.

Je asi 23.00 a stojíme pred chatou. Ortuť teplomera sa snaží atakovať nulu. Ako tak pozerám, na terase okolo chaty spia turisti. Čudujem sa, prečo nie sú vo vnútri v jedálni či na chodbe, veď predsa len, vonku nie je teplo. Snažíme sa dostať do chaty, ale pri snahe otvoriť dvere počuť slabé buchnutie - to dvere trafili kohosi hlavu. Nazeráme dnu, a čo nevidíme - turisti spia všade. Na chodbe, pri bufete, v jedálni  na zemi, na stoloch, pod stolmi, na parapetách... Už je nám všetko jasné a ustielame si pred chatou aj my. Obloha je posiata hviezdami a pri pohľade na žiarivý závoj Mliečnej cesty zaspávam.

Nasleduje  sobotné skoré ranné vstávanie. Veci, ktoré na prechod Orlej Perće nepotrebujeme, nechávame v úschovni - rozumej zamaskované v kosodrevine neďaleko chaty. Naše prvé kroky vedú modrým chodníkom do sedla Zawrat (2158 m), kde Orla Perć začína. Počasie je perfektné, nikde ani mráčika. Cestou obdivujeme Swinicu, a ako ponad Zadni Staw Polski stúpame vyššie, dolina Pięciu Stawów Polskich sa ukazuje v celej svojej kráse.

V sedle Zawrat stretávame partiu slovenských „šaľenych“ východniarov (poniektorí aj zo SVTS), ktorí nás ochotne ponúknu obsahom svojich ploskačiek. Kým vyrazíme na samotnú Orlu Perć, neďaleko od nás sa preženie stádo kamzíkov.

Nastupujeme na hrebeň, trasa je zaistená reťazami, kramlami a iným „železom“.  Nie nadarmo sa tejto trase hovorí  „jediná tatranská feráta“, aj keď to nie je feráta v pravom zmysle slova. Stúpania striedajú klesania, sem tam rovinka, tu rebrík, tam reťaz, k tomu stále výborný výhľad, skrátka človek sa tu istotne nenudí.

Prekonávame niekoľko sediel a štrbín, až stojíme v sedle Kozia Przelęcz, odkiaľ nasleduje stúpanie na Kozi Wierch (2291 m), čo je najvyšší bod Orlej Perće. Cestou sme svedkami nepríjemnej udalosti -  letiaci  kameň   triafa  jedného   turistu  priamo   do  hlavy.  Kým  však

Stojíme na vrchole, dolinu Pięciu Stawów Polskich vidíme pekne celú, ako na dlani. Pred nami sa vypínajú tatranské hrebene, identifikujeme Lomnický štít, Gerlach a mnoho mnoho ďalších. Pre nás, Slovákov, je tento pohľad na Tatry z opačnej strany úplne iný, neopozeraný a samozrejme krásny. Sme len v necelej tretine trasy, teda príliš sa nezdržujeme. Ďalej po hrebeni pokračujeme už len vo dvojici, keďže tretí kamarát sa dnes necíti vo svojej koži a z Kozieho Wierchu schádza dolu ku chate.

Pred nami sa vypína skalná hradba Granatov. Na hrebeni rozoznávame Zadni, Pośredni a Skrajny Granat, všetky nad 2200 m. Postupne stojíme na každom z nich. Ľudí na trase pribudlo, krásne počasie vyhnalo ľudí na hory.

Máme za sebou už niekoľko hodín šľapania, ale túra stále nekončí.  Kým prídeme do sedla Krzyżne (2112 m), kde je záver Orlej Perće, čaká nás ešte mnoho prudkých stúpaní a ešte prudších klesaní.  V sedle si úľavou si sadáme do trávy a uznávame, že Orla Perć je vedená naozaj obdivuhodne a odvážne. Status najťažšieho značeného chodníka v Tatrách si určite zaslúži.

Nasleduje dlhý zostup ku chate, vyzdvihnutie vecí „z úschovne“ a už si pochutnávame na poľskom pive. Skúšame špecialitu - pivo so sirupom - je naozaj osviežujúce. Po včerajšej skúsenosti s nocľahom vonku sme dnes rozhodnutí zabojovať o svojich 20 cm miesta na podlahe jedálne. Teda do nej zaparkujeme, sadneme si za stôl a pijeme, jeme, pijeme... a sme odhodlaní vydržať až do cca 22.00 hod., kedy začína večierka. Síce sú len 4 hodiny poobede, ale či na stole, či pod stolom, vydržíme!

Hodiny bežia, ľudia pribúdajú, evidentne našu stratégiu uplatňujú aj ďalší „bojovníci“. Nálada v chate je výborná, dávame sa do reči aj s inými turistami. Oprašujem angličtinu, s našim novým poľským kamarátom sa smejeme na tom, že niektoré bežné poľské slová znamenajú v slovenčine  niečo absolútne iné, miestami vulgárne :-)

Neďaleko nás sedí partia mladých ľudí, niektorí z nich majú exotickejší vzhľad, dávame sa do reči... A aj vám sa tak môže ľahko prihodiť situácia, ktorá sa prihodila mne: na poľskej chate, po vypití škótskej whisky si nafukujem českú karimatku, vyzliekam si švajčiarsku bundu, novozélendské tričko a talianske nohavice, ktoré odložím do nemeckého batoha, líham si do nórskeho spacáku vedľa brazílskej a portugalskej dievčiny, ktoré si odfotím japonským foťákom...

Fotogaléria k článku.