 |
Snáď každý normálny vysokohorský turista začínal na Grossglockneri. Ten šuter má všetko, má dosť výšky na horskú nemoc, má dosť trhlín na spadnutie, má dosť skál na nejaké to popolezenie, má dosť debilných horských vodcov a podobne ako Mt.Blanc je dosť veľkým lákadlom pre cestovky a ľudí, ktorým ide len o zárez na pažbe. Pre nás bol tiež lákadlom a prvý krát sme sa naň vybrali roku pána 2007, vtedy však vďaka fúre snehu a bande ceprov neúspešne. Ničtozato, kopec tam ostal a tento rok sme si konečne dali repete, pripravenejší a snáď aj trošku skúsenejší.
|
Zostava sa utriasla na 5 ľudí, Maťo, Maťa, Mišo Mičiak, Martin Janáček a Ja. V piatok po práci štartujeme Fikusa, chytil, fasa, ide sa. Cesta bola dlhá, klasika piatok, začína to na Há. Na parkplatz pri Lucknerhütte, dorazili sme o trištrvte, na tretiu to bolo myslím, lialo fest a v aute chýbal kyslík. Pršalo furt a bol psí čas, to vcelku zaskočilo nás. Ostáli sme teda v aute driemati, tu už neche sa mi rýmy snovati :) . V rôznych jogínskych polohách driemajúc čakáme na svetlo, nech vidíme s čím máme do činenia. Brieždenie ukazuje, že to je len nízka oblačnosť a dážď nazvime "výdatnejšou rosou". Nie je teda na čo čakať, vyrážame.
|
 |
|
Skromné zdriemnutie v ešte skromnejších polohách sa na tempe ešte neprejavuje, kúrime, potíme, vyzliekame. Zastávka na Štrúdlhütte a hurá na ľadovec Ködnitzkees. Ďialnica cezeň je široká a tvrdá, sezóna vrcholí. Obchádzame prvú zaistenú pasáž a po hrebeni je to už len kúsok na Adlersruhe. Stále nemôžeme prestať porovnávať so situáciou spred dvoch rokov, kedy sme tu boli strááášne pomalí a riadne sme tu vymrzli. Za momentálnych podmienok si to naozaj vychutnávame. |
Na Erzherzog Johann-hütte dávame čajík, polievku a jednou otrlou diplomantkou si niektorí nechávame spraviť výtery zpomedzi prstov nôh a zmerať humiditu v topánkach. Rozkošný výskum, ktorého výsledky nikto nechceme vedieť. Okolo jednej sa dvíhame a vyrážame hore dobre známou cestou. Väčšina ľudí je už dole, čo je fajn, času nemáme veľa. Hore to ide rýchlo, krok máme o čosi istejší ako keď sme tu boli naposledy. Predsa len sme na špagáte s trošku lepším materiálom ako onehdá. Výhľady nič moc, stúpame v premenlivej oblačnosti, občas nejaké to okno. Sedielko pred vrcholovým výšvihom tentokrát prekonávame poľahky a pri kríži necháme nadaného Južana, nech nás zveční zo všetkých strán. Tak a je to, výhľady síce mizerné, ale pocity fajnové, ide sa dole.
|
 |
|
Cestou dole nás trochu vynervujú pomalší cudzokrajní borci, ktorí nie a nie sa uhnúť. Po pretečení veľkého kotla trpezlivosti a upustení jemných narážok na vôľu obísť ich, upúšťam aj pár sprostých slov v cudzom jazyku, načo nás láskovo nechajú prejsť. Jazykovo zdatný špión v našich radoch mi neskôr prezradil, že ma škaredo ohovárali. Nuž, robil som čo som mohol. Na Adlersruhe stojíme len chvíľku, valíme dole, nech to stihneme do tmy. O pol ôsmej sme pri aute, hrubý čas 12 hodín, uťahaní sme ako po 30tich. |
Ďalšia noc v aute neprichádza do úvahy, balíme teda a snažíme sa nájsť útulne odpočívadlo kdesi na diaľlnici Jedno nachádzame, Maťo s Maťou okupujú Fikusa, chalani zaľahnú do spacákov a ja si skúšam rolu bezdomovca bez spacáku na lavičke. Spím sladko a ráno striedam za volantom unaveného Maťa, ktorý toho na sedačkách moc nenaspal. Doma sme na obed. Pekný výlet za nami, ďalšie pred nami. A tak :)
|
|
Robo.
|
Komentárov
RSS informačný kanál kometárov k tomuto článku.