Po letnom a zimnom kurze VHT v rámci SVTS a základnom letnom horolezeckom kurze s Enciánom prišiel čas na nabratie nových vedomostí. Prezrel som si kalendár kurzov HS Encián a moja voľba okamžite padla na Kurz ľadovcovej techniky. Päť dňový kurz pod Glossglocknerom s možnosťou výstupu na jeho vrchol je predsa príjemná kombinácia.

Balím kredenc a 17-teho júna skoro ráno vyrážame smerom k alpským výšinám. Okolo tretej poobede stojíme na parkovisku pri chate Lucknerhaus (1918 m). Privítalo nás krásne počasie, modrá obloha a majestátny Grossgklockner.

Dilema medzi ešte prípustnou váhou batohu a množstvom zásob, ktoré chcete hore zjesť a vypiť, je ťažká. Tak či onak, kompromis každý z nás našiel a vyrážame na chatu Stüdlhütte (2802 m), ktorá sa stane našim domovom na najbližšie dni. Hoci nebývame priamo na chate, ale vo vedľa stojacom winterraume, s ubytovaním sme úplne spokojní. Chatička má piecku, spoločenskú miestnosť so stolmi s lavicami, na spanie je vyhradené podkrovie s matracmi a dekami, skrátka výborné miesto pre našu veselú partiu.

Cestou hore mnohí zas a opäť premýšľali, či niesť takú ťažkú "sviňu" na chrbte je zdravé a normálne, ale večerná pohoda pri pivečku a jednej z mnohých ešusových špecialít dala jasnú odpoveď. Debatujúc o živote a horách sa zvečerilo.

Ráno je ukážkové počasie, všade vôkol nekonečné alpské hrebene, na oblohe ani mráčika. Na terase pred chatou rozložíme materiál a nacvičujeme záchranné postupy pri vyťahovaní nešťastníka z ľadovcovej trhliny. Erik a Kosťo sú naozaj páni inštruktori, radosť ich sledovať. Postupne si každý z nás skúsi rolu vyťahujúceho a vyťahovaného, do pamäťových buniek zapisujeme potrebné informácie a po obede sa chystáme pretvoriť teóriu v prax.

Zo zásob vyčarujeme chutný obed a už kráčame smerom k ľadovcu Teischnitzkees. Dve lanové družstvá plné čerstvých vedomostí odhodlane kráčajú po ľadovci. V mojom družstve som druhý, predo mnou je Erik... teda bol, "zrazu" zmizol v trhline a už ryjem cepínom do ľadu. Ale družstvo sme ukážkové, štandujeme, štrausujeme, ťaháme. Postupne si každý skočí do trhliny a vyskúša si aj rolu záchrancu. Visieť v trhline a vidieť útroby ľadovca je zvláštne, krásne aj hrozné zároveň.

Praktická časť záchrany je za nami, ale deň ani zďaleka nekončí. V rámci aklimatizácie stúpame k sedlu Luisenscharte (3175 m). Je to miesto nástupu na Stüdlgrat, kadiaľ vedie na Grossglockner krásna výstupová trasa. Keďže sa poniektorým nechce iba nečinne posedávať, ideme si ju obzrieť. Postupne vyšľapeme/vylezieme asi 200 výškových metrov a zhodneme sa, že v prípade vhodných poveternostných podmienok by sme šli na vrchol tadiaľto. Večer zavŕšime prednáškami a tešiac sa na zajtrajší výstup zaspávam.

Budíčkom o piatej ráno začína výstupový deň. Počasie sa oproti včerajšku pokazilo a predpoveď nie je optimistická - poobede sa to má ešte viac zhoršiť.

O pol siedmej vyrážame. Ideme normálnou výstupovou trasou, teda smerujeme k ľadovcu Ködnitzkees. Nasleduje hrebienok na chatu Erzherzog Johann Hütte (3454 m), alebo inak povedané - k orliemu hniezdu. Chvíľu posedíme a pokračujeme vo výstupe smerom do sedielka pod Kleinglocknerom. Odtiaľto nás čaká vcelku exponovaná hrebeňovka cez Kleinglockner až na vrchol Grossglockneru. Vrcholový kríž dosahujeme o pól dvanástej. Hoci výhľadom bráni oblačnosť, sme spokojní. Spravíme vrcholové fotky a keďže výstup je úspešný až po bezpečnom zostupe, pomaly začíname klesať. Na Erzherzog Johann Hütte si dávame pauzu, práve otvorili hlavnú časť chaty. Po zostupe skalným hrebienkom začína pršať, ale to už nemení nič na tom, že Grossglockner sme zvládli a teplo našej chaty už nie je ďaleko. Večer oslavujeme úspešný výstup a nevadí nám ani padajúci sneh za oknom.

Štvrtý deň zo spacákov vyliezame pomalšie ako zvyčajne. Vonku nasnežilo 15 cm snehu a nik sa vonku príliš nehrnie. V pokoji povaríme a pomaly vyrážame von. Mali by sme nacvičiť zachytávanie pádov a lezenie v ľade. Pri zostupe z Grossglockneru sme si na rozhraní Ködnitzkees a skalného hrebienka všimli krásnu 20 metrov hlbokú "prepadlinu". Prichádzame k nej a jej relatívne strmá stena je krásne vysnežená.

Po pár vzájomných pohľadoch skáčeme do hrany a už sa vezieme po zadkoch dolu. A zábava sa mohla začať. Keďže snehu bolo naviateho dosť, výlezy späť na hranu sa zaobišli aj bez mačiek a cepína. Spúšťame sa a šľapeme hore, zas a znovu. Samostatne či skupinovo spúšťame našimi divokými jazdami malé lavínky. Takýmto činom sme "očistili" takmer celú hranu od snehu. V duši dospelého človeka sa ešte vždy skrýva aj duša detská... Popri presúvaní kubíkov snehu skúšame bouldering, drytooling a zachytávanie pádov. Na záver ešte jedna šípka dolu hranou a môžeme ísť späť na chatu.

Večeru si tento krát dávame priamo na Stüdlhütte, ktorú medzitým chatár otvoril. Pozostávala z piatich chodov a na konci máme problém vstať od stola. A k tomu tu čapujú výborné pivo. Naozaj chutný záver kurzu.

Ráno balíme a zostupujeme späť k autám. S vynesenými zásobami sme sa statočne popasovali a tak dolu schádzame s omnoho ľahšími batohmi.

Strávil som krásnych päť dní v spoločnosti príjemných ľudí a majestátnych hôr. Bola radosť sledovať inštruktorov, ktorí z presvedčenia a nie pre materiálny osoh odovzdávajú svoje skúsenosti mladším milovníkom hôr. Bodaj by takýto ľudí bolo čo najviac.

Horám zdar.

Michal Chalupčík

Fotogaléria k článku.