Ako prvé sme museli vyriešiť dopravu, keďže dostať sa do Telgártu v sobotu ráno nejakými rozumnými spojmi je vcelku vážny logistický problém. Nakoniec sme ukecali jedného profi šoféra v livreji s nadupaným a priestorným trojvalcom o objeme 1,0L, ktorý bol ochotný v sobotu ráno vstať, naliať sa redbullom a previezť sa 400km len tak pre nič. Každopádne veľká vďaka mu :)

Tu by som sa chcel poďakovať a mimoriadne vyzdvihnúť obetavú prácu Klubu značkárov KST, či ktorý @#$%&?! (čítaj fras) má toto šlendriánstvo na rováši, lebo takto môže najvýznamnejšia turistická magistrála vypadať snáď len na Slovensku. Treba však uznať, že 5 rokov od kalamity je naozaj krátky čas na premaľovanie pár značiek, odkopnutie 26 konárov a prepílenie nejakých tých stromov a kosodreviny. No a každopádne uznávam, že chcieť od niekoho prejsť si trasu a zistiť, že veľké množstvo smerovníkových časov je z ríše extrémnych horských bežcov, je vskutku chrapúnske a sebecké.

No ale možno sa mýlim a naše tempo bolo príliš slimákovité, nakoniec s časom 10.50 sme na Čertovici veľmi spokojní neboli.

Tam sme si po krátkej prestávke a nabratí vody na Ramži, dali konečne dlhšiu prestávku a nahádzali do seba halušky. Mišo tu už začínal vážne pociťovať a bandážovať problémy s kolenom, ktoré ho už pár kilometrov hnevalo, ale ružové lentilky vraj zaberali. Mňa pre zmenu posledných5 kilometrov hnevala presilená achylovka, ale tiež to zatiaľ nebolo nič vážne.

Posilnení haluškami sme sa teda zvesela pustili do vleku nad Čertovicou smerom na Štefáničku. Zvečerievalo sa a dvíhal sa nepríjemný vietor, ktorý s nami v odkrytých častiach hrebeňa začal mávať. Šli sme mlčky, ale každý už asi dumal čo nás čaká na hlavnom hrebeni za Chopkom. V tej časti sme totiž ešte vietor pod 80km/h nezažili a šance na bezveternú noc boli teraz ešte mizivejšie. Každopádne síl bolo dosť a kacírske myšlienky sa na tempe neprejavovali. Akurát Mišo a ja sme začali nejak popajdávať, čo neveštilo nič dobré.

Okolo pol jedenástej sme dorazili na Štefáničku a to už bol naozaj najvyšší čas, lebo poslednú hodinu som už seriózne kríval a ubolená achylovka prestávala spolupracovať. Strechou Štefáničky v tom čase už lomcoval seriózny víchor a to je relatívne v závetrí. No a teraz to prišlo. Teplá sprcha na dosah a pred nami vidina studenej noci s víchricou a raz taká porcia kilometrov. Po zrelej úvahe, som sa rozhodol, že uhnať si zápal achylovky nie je veľmi rozumné, Mišo mal pred sebou ľadovcový kurz a tiež si nechcel doraziť koleno za každú cenu, takže my dvaja sme boli odhodlaní ostať. Maťovi sa zase absolútne nepozdával vietor, ale inak bol v pohode, akurát Marta si nič nepripúšťala a chvíľu jej trvalo, kým si vybrala z raňajkového menu.

Ráno sme sa v kľude naraňajkovali a v miernom tempe zbehli na Kamienku a do Jasnej. Stále fúkal čerstvý vietor aj keď na oblohe bol čistý plech. Mišo to zobral dolu z Lukovej pre istotu lanovkou. Ja som achylovku ukecal k bolestivej spolupráci, mäkká trávnatá zjazdovka bol jeden z hlavných argumentov. Dalo sa to vydržať a okrem toho bolo pekne a v strede vleku parkoval nejaký jeep, ktorý som chcel vidieť zbližšia :)  Zvyšok cesty do Žiliny prebehol vcelku štandartne a to Slovenskou autobusovou dopravou do LM a Železnicami Slovenskej Republiky do ZA.

Aj s odstupom si myslím, že sme urobili dobre, keď sme ostali na Štefáničke, pocit spadnutej latky to však nezmení. Ešteže sa dá vždy znovu a znovu s úsmevom zdvihnúť :) Toľko k nášmu neuspešnému pokusu o nonstop prechod hrebeňa Nízkych Tatier.

p.s. Za pár dní, sa na tejto trase plánujú preteky dvojíc, na ktoré sme celkom zvedaví. Samozrejme im prajeme lepšie počasie, viac morálu a menej otlakov, ale aspoň medzičas by mohli mať horší, muhehe :)

Fotogaléria k článku.