Tvorba funkčného základu našej Erratic-kej webovej stránky je takmer na konci. Po mnohých večeroch strávených nad jeho tvorbou a vylepšovaním, po konzultáciách s Robom a Maťom, zosúlaďovaní našich nápadov a myšlienok rôzneho nestáleho, ba priam erratického charakteru sme došli do fázy, kedy sa nám žiada položky v menu „články“ či „aktuality“, zívajúce zatiaľ len strohým obsahom, čo najskôr vyplniť.

Samozrejme, nie je našou ambíciou vyplniť ich nezáživným obsahom a nie sme ani schopní každý deň absolvovať podujatie hodné článku. Preto si v najbližších týždňoch budete môcť prečítať niekoľko článkov o akciách, ktoré sa už v minulosti udiali a ktoré sa jednotlivým členom nezmazateľne vryli do pamäti a posunuli ich niekam ďalej.

Nielen večný spor geografov a rôznych špekulantov o presnú hranicu Európy a Ázie, a tým pádom aj o najvyšší vrch nášho kontinentu - Mont Blanc v Alpách vs. Elbrus na Kaukaze, ale aj túžba zažiť Rusko na vlastnej koži bol impulzom po predchádzajúcom neúspešnom pokuse o výstup na Mont Blanc (zlé počasie) skúsiť šťastie priamo na Elbruse. K tomuto rozhodnutiu som dospel niekedy v októbri 2007, samotný „rekreačný pobyt“ sa uskutočnil v júli 2008.

Úvodom treba poznamenať, že rozhodovanie, či ísť na vlastnú päsť alebo využiť služby cestovnej kancelárie bolo veľmi rýchle. Predsa len cestovateľovi, ktorý východne od hraníc našej krajiny ešte nikdy nebol, a navyše bez znalosti ruského jazyka, by mohli nástrahy Ukrajiny a Ruska spôsobiť neriešiteľné problémy.

Cesta začína naložením mojej objemnej batožiny do autobusu, ktorý je už slušne obsadený inými rekreantmi, medzi ktorými zhliadnem aj Maťa s Martou. V tej dobe bol Erratic Alpine Club ešte len krátko po svojom zrode.

Kilometre nepustia, čaká nás pozemný presun na Kaukaz cez Ukrajinu a Rusko. Rozpočet hovoril o štyroch dňoch cesty, čo na prvé počutie pôsobí ako zaručená sebadeštrukcia (slovo v erratických kruhoch často skloňované). Po usadení sa v sedadle pekného modrého autobusu, zhliadnutí účastníkov, ich úsmevov a dobrej nálady, ruských a ukrajinských nápojov vysokej percentuálnej účinnosti bolo jasné, že tá cesta taká zlá nebude.

Po prvom dni jazdy a otestovaní kvality ukrajinských ciest náš autobus, ktorý si medzičasom vyslúžil pomenovanie „fantázia v pohybe“, zastavil na lúke niekde v strednej časti Ukrajiny. Malá riečka, zopár jazier, suché drevo a harmonika naznačovali veselý večer. A tak aj bolo - slovenská outdoor open air veselica na ukrajinskej lúke.

Kolesá ukrajujú ďalšie stovky kilometrov. Cd-čka s miestnou hudbou sa míňajú, Kamazy, Zily, Volgy, Lady, Mercedesy a BMW-čka za oknami sa striedajú, ukrajinské roviny plynú. Pochopil som, prečo ju nazývajú obilnicou Európy. Dnes budeme spať na pláži. Nachádzame sa totiž pri Azovskom mori, pravej ukrajinskej dovolenkovej destinácií. 0 m.n.m., +30°C.

V treťom dni prichádza na rad prechod ukrajinsko-ruskej hranice.

Trvalo 8 hodín, kým nám dali všetky potrebné pečiatky, papiere, lajstrá, tlačivá a iné „veľmi“ dôležité veci. Tým pádom sa cesta rýchlo prehupla do štvrtého dňa. Cestou do cieľa sme absolvovali ešte prestávku v Minerálnych Vodách, poslednom väčšom meste pred Kaukazom a intenzívne ochutnávali miestne špeciality. Nakoniec cca 100 km dlhá dolina Baksan a sme na mieste.

Po zabývaní sa v ubytovni priamo pod kaukazskými končiarmi a obehnutí miestnych šašlikární prichádza na rad aklimatizačný program. Prvá túra vedie na astronomické observatórium Terskol (3142 m), ďalšia na Čeget (3468 m), ináč krásny vyhliadkový bod, z ktorého vidno mohutný rozložitý Elbrus azda najkrajšie. Počas výstupu na tento vrchol očiam lahodili lúky posiate neuveriteľným množstvom kvetov, medzi ktorými sa dali nájsť aj voľno rastúce orchidey.

V týchto dňoch sme absolvovali aj treky do blízkych dolín, spoznávali miestnu kultúru a mentalitu, ochutnávali všetky možné miestne jedlá, zabávali sa, míňali ruble a užívali slnečné počasie. Hoci oproti alpským či tatranským pomerom to tu vyzerá poslabšie, vidno, minimálne na cenách, ktoré si niektorí špekulanti nahadzujú, že turisti tu chodia a nosia peniaze. Ináč, tá vodka je v Rusku tak či tak lacná a najesť sa tu dá výborne za ceny porovnateľné s našimi. Avšak každým rokom stúpajú. Samozrejme, hovoríme o oblasti Elbrusu, kde je turistov najviac. V iných oblastiach 1100 km dlhého a 160 km širokého Kaukazu je to inak.

Balím batoh na Elbrus. Výsledkom myšlienok „aj toto sa zíde“ vs. „čo nemáš nepotrebuješ“ je celkom slušný kredenc. Raný presun do Azau. Lanovka na Mir s medzipristátím na Starom Krugozore funguje. Niektorí sa rozhodli ísť pešo, napríklad Maťo s Martou, ale pri pohľade na nezáživnú prašnú cestu nasadám do nevábne vyzerajúcej červenej skrine a veziem sa hore. Radšej ušetrím sily a hore skúsim oba vrcholy, hovorím si. Z Mir-u ešte krátka sedačka a sme na Bočkách. V 3800 m sme rozložili prvý tábor. Pred prvým nocľahom na svahoch Elbrusu absolvujeme aklimatizačku na Skaly Spasatelej v cca 4100 m. Tu si tábor nasledujúci deň premiestnime.

Druhý deň je počasie opäť príjemné, hoci vietor zosilnel. Dnes vystúpime na Pastuchove skaly do 4700 m. S výškou problémy nemám.

Tretí deň je oddychový. Treba nabrať sily pred výstupom, teda zháňame čistý sneh, topíme, varíme, mixujeme všetko jedlo čo máme v batohoch. Jesť nám chutí, čo je dobre. Vychutnávam krásu Kaukazu, fotím Ušbu, oddychujem, hypnotizujem oblohu, aby ten vietor už nenaberal na sile. Na skalách neďaleko vidím odfúknutý stan nejakých turistov mimo nášho zájazdu... Batohy na vrcholový útok pripravené, voda navarená. Líhame pomerne skoro, za zvuku lomcujúceho vetra zaspávam.

Je 11. júl 2008, 2.45 moskovského času. Za svetla čeloviek  vyrážame.   Obloha  je   plná  hviezd  a  fučí.

Lampiónový sprievod stúpa, z tábora nás vyrazilo asi 50. Dav sa stúpajúcou výškou trhá na skupinky, každá ide podľa svojich síl. Na úrovni Pastuchových skál svitá a nastáva nádherné divadlo svetla a tieňov. Ušba, Donguzorun, Nakratau, desiatky či stovky štítov a tieň Elbrusu - veľmi silný zážitok. Čím je vidnejšie, tým viac sa ukazuje, že mráz a vietor už mnohých odradili a zostupujú.

Dosahujeme sedlo Sedlovina medzi vrcholmi Elbrusu vo výške 5416 m. Neďaleko vidím torzo budúcej chaty. Je nás čoraz menej, ale ja sa vzdať nehodlám. Po krátkom oddychu nastupujeme na posledný, a kvôli vetru hraničiacom s víchricou najťažší úsek. Stúpame na hlavný, západný vrchol Elbrusu. Vietor ma hádže do kolien, vstávam, zas a opäť. Na vrcholovom plató už v diaľke vidno samotný vrchol s kameňom. Ešte pár krokov vyhratých nad vetrom a som hore. 10.00 hod, 5642 m, -30°C a 100 km/h poryvy vetra. Obrovská eufória radosti a krásne výhľady. Maťo s Martou sú tu tiež. Vyšli čistým štýlom, bez lanovky. Klobúk dolu. Rýchlo fotím, kým mi neprimrznú prsty a baterky. S parťákom sa snažíme rozvinúť našu vlajku, takmer nám uletí, ale fotka sa nakoniec podarí. Ešte pár záberov, uprené pohľady na východný vrchol, a vo dvojici klesáme do sedla. Sme jediní, ktorí sa chcú o druhý vrchol aspoň pokúsiť. Ale zámer nám počasie pomerne rýchlo kazí. Hoci traverzujeme smerom k nástupu, ktorý sme si zo západného vrcholu vyhliadli, nejde to, vietor je proti. Snáď niekedy nabudúce.

Po zostupe do tábora hodnotíme, že hore sa podarilo vyjsť zhruba tretine účastníkov. Na to počasie je to aj tak veľmi slušný výkon. Posledný nocľah na svahoch Elbrusu - s pocitom dobre vykonanej práce zaspávam rýchlo. Ráno balíme tábor a zostupujeme do Azau. V jednej zo šašlikární máme veľkú oslavu a namiesto roztopeného snehu pijeme niečo úplne iné.

Program na Kaukaze pokračoval trekmi do ďalších dolín. Videl som aj Džantugan a múzeum Vysockého. Už teraz som rozhodnutý, že sa na Kaukaz ešte niekedy vrátim.

Cestou späť zastavujeme na pláži Azovského mora. Opäť 0 m.n.n. a opäť 30°C, tentoraz v pluse.

Čo dodať  na záver. Splnil sa  jeden sen,  otvorili sa nové možnosti

a mnoho nových snov a cieľov. A čo sa týka Elbrusu, koľko ľudí toľko názorov. Ja som zažil jeho tvrdšiu stránku. Ale či už je hore +30 či -30, nie je to prechádzka ružovou záhradou. Rešpekt, pokora voči prírode a čistá hlava sú základom úspechu. Apropo, kto povedal, že úspech musí znamenať len výstup na samotný vrchol?

Michal Chalupčík