Na nasledujúcich riadkoch budete mať možnosť prečítať si prvý oficiálny report z akcie nášho spolku. Môžte ho kľudne brať ako bohapusté táranie, chvastanie alebo ako inšpiráciu. Podprahové informácie aj tak spravia svoje :)

Určite to poznáte, keď sa blíži víkend a vy neviete kam vyraziť. Nikam ďaleko sa vám nechce a nablízku máte všetko pochodené a ešte k tomu je štátny sviatok a krčmy sú zavreté.  Vtedy neostáva nič iné, len skúsiť nejaký pestrý variant známych trás.

Na internete sa dá ľahko nájsť pár reportov o prechodoch alebo pokusoch o prechod Krivánskej a zároveň Lúčanskej Malej Fatry v čo najkratšom čase, resp. nonstop bez spánku.

Pár ťuknutí do prehliadača vám napovie, že je to čosi cez 80km členitým  horským terénom s celkovým prevýšení okolo 5,5 kilometra a s tabuľkovým časom okolo 33 hodín. Pekne blbý nápad.Ortopéd by mi to určite neschválil. Bohužiaľ nebol po ruke a tak Maťov nápad v predvečer štartu jednohlasne schvaľujeme a urýchlene volíme stratégiu a nutnú výbavu.

Plán je jasný, červená značka, poctivý hrebeň, nedovoliť podvedomiu nahlodať nás. Preto volíme smer Zázrivá-Fačkovské sedlo, keďže v opačnom smere by bola Stohová skratka ku koncu príliš veľké pokušenie.

Ráno sa stretávame v počte 4 kusy, zvyšné kusy nedostali opušťák. Maťo + Marta, Mišo a ja ako brzda zájazdu.

Mišo je pre mňa zatiaľ neznáma veličina, ale o jeho kvalitách mám dobré referencie, takže je jasné, že do tela dostanem hlavne ja, keďže klubové predsedníctvo je párik nabúchaných ultramaratóncov. Batohy máme pomerne malé, topánky pomerne veľké, hore očakávame ešte sneh.

Poďme na to, Zázrivá - Petrová, vystupujeme, ovaľuje nás riadny hic, je 9 hodín ráno, zhadzujeme čo sa dá. Začínam sa preventívne vyhovárať na lýtka, mam ich stuhnuté a boľavé z pobehovania na dráhe. Bohužiaľ po hodinke sú rozchodené a vyhovárať sa nie je načo. Tempo volíme vytrvalostné, nechceme to prepáliť hneď na začiatku.

Rozsutec a Stoh sa len tak mihli, stojíme len kvôli pitiu a občas nejaké to ľahké jedlo. Na Stohu chytám prvú krízu, hltám cukry, málo som jedol, tak mi treba. Parťáci vyzerajú v pohode, dlhšiu prestávku dávame až v Snilovskom. Tu sa už riadne dlávim, nejako tu stravu podceňujem, pár rožkov a voda zo záchoda a hneď mi je lepšie. Opúšťame stanicu lanovky a podvedomie dostáva jasný signál, že najbližšia príležitosť na nahlodanie odhodlania bude až v Strečne, dovtedy teda pochybnosti pohasínajú a šľape sa dobre.

Na Suchom však toho už máme plné kecky, odrátavame metre na Chatu pod Suchým a dúfame, že ešte varia, schyľuje sa k večeru. Varia :) hádžeme do seba vyprážaný syr, kofču a mizíme s posledným svetlom dolu do Strečna. Tu odchytíme v hospode asi polovicu druhej tretiny s Fínskom, vraj jediná pozerateľná tretina, tých našich krasokorčuliarov. Nasleduje krátka porada, srandičky, to tej tmy sa nikomu nechce. Nikto ale necúva, ide sa na Minčol.

Medveďov všade fúra, pískame, debatíme, búchame. Myseľ sme presvedčili, že keď sa vydriapeme na Minčol, tak zvyšných 30km je dole kopcom. Pre nedostatok informácii, nám to mozgy zožrali a ženú naše telá ďalej. Tí traja furt šľapú ako stroje, rozmýšľam, či len ja sa tak premáham. Klobúk dole pred Martou, celú cestu drží krok, ani nepípne, maká ako drak.

Na Martinkách je fúra snehu, nočný mráz nám našťastie umožňuje prejsť po ňom relatívne rýchlo, aj keď nie vždy úplne bezpečne. Cestou zlomyseľne budíme bivakujúcich bratov Čechov, čo sa vyvaľujú kade-tade pozdĺž celého hrebeňa. Vôbec to nerobíme naschvál, ale svetlo z čeloviek je neúprosné. Za Hornou lúkou sa začína brieždiť noc ubehla ako voda a ja s radosťou pozorujem prvé viditeľné

známky únavy na spolupútnikoch. Mišo dokonca zaznamenáva mikrospánkové výpady, z čoho mám obzvlášť radosť. Nič ma však nepoteší viac ako zlomený výraz tváre maratónca Maťa v sedle za Usypanou skalou, kde nám značkári nachystali úžasné prekvapenie. Môj psychický stav už hlbšieho poklesu schopný nie je, takže mám v tejto chvíli navrch a šľape sa mi výborne. Fyzickú bolesť samozrejme nerátam.

Ani nesmierne úsilie klubu značkárov KST však nemôže zlomiť naše odhodlanie a tak dosahujeme v dobrom čase aj posledné významne sedlo, kde výdatne hlceme čo máme. S Mišom sa delíme o cukry, keďže mu nejak došli sladkosti. Našťastie máme toho ešte dosť. Pomerne naradostení sa púšťame do posledného kopca s predzvesťou úspechu. No dobre, beriem späť, skrátka sme sa dvihli a nejako ten kopec zúfalo vybehli, potom už len hodinku mierne hore dole a už sa fotíme na Kľaku. Ku podivu euforické pocity sa furt nedostavujú, posledných X hodín, je pre nás totiž zostup oveľa bolestivejší ako výstup, a do Fačkovského sedla je to ešte pekných pár metrov smerom dolu.

Po krátkom fotení, klopýtame ako najposlednejší geriatrický spolok dole, musí na nás byť žalostný pohľad. Konečne Fačkovské sedlo, okupujeme trávnik pred salašom Kľak a vyzúúúvame sa. Tak, euforické pocity sa dostavili, obúvam sandálky, hlcem halušky, drúľam kofolu a odrátavam čas do horúceho kúpeľa.

Toľko k próze, teraz fakty.

Keďže to je celkom kus sveta, tak som si dal tu námahu a skúsil to nejak zaškatuľkovať do časov a výšok a podobne, za účelom podrobne a nepopierateľne zmerať, zvážiť a oceniť, tento výkon, ktorý by bol určite hodný zápisu aspoň do análov spolku Prešovčatá, nebyť toho, že ho pred nami zopakovalo minimálne milión ľudí. Zaujímavejšie však je zistenie, ku ktorému som dospel pri podrobnom štúdiu jednotlivých zdrojov časových údajov (viď  tabuľka).

Časy z Hiking.sk sú zrejme jednoduchým algoritmom kalkulované z profilu a dĺžky trasy, nezohľadňujúc prípadne skalné úseky a členitosť terénu. Časy z máp VKÚ sú zase často zaokrúhľované nahor, ale väčšinou sa ne dá spoľahnúť. No a časy z terénu sú kapitola sama o sebe, nespočet chýb určite už rozčúlil nejedného vyčerpaného turistu práve vtedy, keď si myslel, že domov to je už blízko.

No takže, aby som to zhrnul, najreálnejšie a s najmenším počtom chýb, sú podľa mňa časy z máp, do ktorých sa priemerný turista zmestí aj s krátkymi prestávkami.

Ozaj, čo nás však na tejto akcii teší najviac je, že sa nám to podarilo na prvý krát a so všetkými vrcholmi striktne po červenej, dokonca s pár zachádzkami a teda to už snáď nikdy v živote nebudeme musieť zopakovať. Dokonca aj náš čas 28 hodín je vcelku prezentovateľný. Problém je, že pohorí je na Slovensku viac, tak sa možno zase niekedy nabudúce stretneme pri nejakom ďalšom oslavnom epose :)

Robo.

Fotogaléria k článku.