Budíček

Pôvodný plán dostaviť sa do Bratislavy už večer pred štartom sme zamenili za večerné posedenie pri pive u mňa v obývačke. Na stovku sa predsa treba náležite pripraviť! Po doplnení všetkých minerálov a stopových prvkov spíme u mňa, keďže na vrútockú stanicu je to z môjho bydliska bližšie. Ráno (ráno?! však to je ešte noc!) o pól tretej zvoní budík, začína sa fáza A - presun na stanicu. Musíme stihnúť vlak, ktorý odchádza 2:57 hod. do nášho najsamhlavnejšieho mesta. Táto úloha je splnená pohodlne, nakoľko lístky sme si kúpili už predchádzajúci deň.

Štart

Po "výdatnom" vlako-spánku vystupujeme o 6:03 hod. v Bratislave a rovno sa presúvame na štart Trnavskej stovky, ktorý je neďaleko vlakovej stanice. Fronta na registráciu končí až na schodoch, takže definitívne sa pre nás pochod začína až o 6:30 hod. Hodnoty štartových čísel 348 a 349 naznačujú, že na trati pred nami je už celkom plno.
Začíname miernym tempom zeleno značenou asfaltkou na Kolibu, neskôr sa značka odpája na lesný chodník na Kamzík (odbočku sme takmer minuli), kde sa napájame na červenú značku. V lese sa nám ide lepšie a tak v príjemnej pohode míňame rázcestia Pod Chlmcom, Tri Duby, Pekná cesta, Vypálenisko, Zbojníčka, Dolný Červený kríž a napokon po 2:05 hod. prichádzame na prvé kontrolné stanovište Biely Kríž (13,2 km). Tu je pri bufete slušná fronta diaľkoplazov, ale my berieme len kontrolnú pečiatku do "hracieho plánu" a rovno pokračujeme v ceste, a tak si pripisujeme ich hromadný skalp.

Somári na Somárovi

Na Bielom Kríži usudzujeme, že sme už dostatočne "aklimatizovaní" a zrýchľujeme tempo. Pasáže rýchlej chôdze striedame s poklusom. Týmto štýlom sa nám darí predbiehať desiatky, v neskorších fázach stovky ľudí, keďže dlhé kilometre si zavše krátime ich počítaním. Samozrejme, keď niekto predbehol nás, počet predbehnutých sme znížili, ale to sme si pripúšťali len veľmi neradi a bol to ten správny bojovný impulz na zrýchlenie . Avšak mnohí borci nám len ukázali chrbáty - to sme si zas nahovárali, že za prvou zátačkou vyhoria... (už sme ich viac nevideli)...
Ale späť k trase - nasleduje Salaš, Kozí Chrbát a Somár (skutočne interesantný názov vrcholu, z ktorého sa nedalo odísť bez vrcholovej fotky), až prichádzame v medzičase 3:45 hod. na Tri Kamenné kopce (23,7 km), kde nás čaká tajná kontrola. Kontrolórska dvojica je veľmi milá a dokonca nás dopuje cukríkmi. Smutnejší je však pohľad o pár desiatok metrov ďalej na rozhádzané papieriky z týchto cukríkov po zemi (asi ich treba preventívne rozdávať rozbalené...).

Pezinská baba

Vo svižnom tempe pokračujeme na Konské hlavy a konečne na záver pomyselnej prvej etapy Trnavskej stovky - Pezinskú babu (28,7 km) v čase 4:25 hod. Tu si dávame krátku pauzu na doplnenie vody, navyše kontrola nás núka palacinkami, ktoré sú naozaj výborné.
Prekračujeme asfaltku a púšťame sa do celkom strmého stúpania na Čmeľok. Míňame vojenské zariadenie a pokračujeme do sedla Javorina. Nasleduje vrchol Skalnatej s príjemnými výhľadmi na okolitú krajinu a už aj schádzame ku ďalšej kontrole na Čermákovú lúku (36,4 km) v medzičase 5:57 hod.

Vápenná

Počasie je zatiaľ príjemné, ide sa nám fajn, kilometre do cieľa ubúdajú. Čoskoro stojíme pri smerovníku Hubalová a bez veľkých rečí pokračujeme po červenej značke popri obore. Fotíme smerovník Pánske uhliská a pomaly, ale isto sa začína meniť povrch z čisto trávnatého na skalnatý - neklamný znak, že sme na Taricových skalách. Zostup je mestami prudší a skalnatý, radšej spomaľujeme a neriskujeme vytknutie členka. V sedle Skalka okrem smerovníka vidíme pár borcov prichádzať spoza plota obory - evidentne absolvovali jednu zo známych skratiek.
Zbiehame do Sološnickej doliny a pri smerovníku Pod Malou Vápennou vyťahujem palice. Namýšľam si, že pri prudkom stúpaní na Vápennú istotne pomôžu, a keď nie, aspoň sa bude načo vyhovoriť . Ako pribúdajú výškové metre, mám pocit, že teplota okolitého vzduchu rastie priam exponenciálne  (a vraj výškou teplota klesá...). Som  totálne  mokrý,  palice  sa  mi  neustále

Búrka

Ako sa blížime do Bukovej, nedá sa nevšimnúť si zhusťujúcu sa oblačnosť, ktorá sa navyše vyfarbuje do nepeknej, tmavo-šedej farby. Do krčmy, v ktorej sídli kontrola, prichádzame v medzičase 11:40 hod. a sprievode prvých kvapiek. Zaoberáme sa hlavne tým, že máme za sebou už zhruba 67 km a medzičas nám dáva nádej (na naše pomery) na veľmi pekný výsledok. To, že sa blíži poriadna a dlhotrvajúca búrka, ktorá naše plány mieni zmeniť, si zatiaľ nepripúšťame. Berieme pečiatku, kupujeme zlatistý mok a sadáme k stolu.
Ubehne len pár minút a spúšťa sa poriadna prietrž mračien,  všade naokolo blesky,  hro-

my. Plánovaná pól hodinová pauza sa predlžuje o hodinu, keďže do tých bleskov sa nám akosi nechce. Počas vysedávania v krčme postupne prichádzajú stovkári, ktorých sme tak krvopotne predbiehali, teraz si nás môžu pekne vychutnať pre zmenu oni...
Ako popíjame a vyčkávame na lepšie počasie, dávame sa do reči s trojicou miestnych borcov, ktorí nám hovoria o nástrahách zvyšku trasy. Zároveň vyplynie, že trasu veľmi dobre poznajú. Slovo dalo slovo a po hodine a pól vysedávania vyrážame spoločne, teraz už v pätici, do doznievajúceho dažďa na poslednú etapu TT100. Začína sa stmievať, máme sa na čo tešiť.

Blato

Z Bukovej pokračujeme najprv po asfaltke ku kameňolomu, následne spleťou uličiek popri chatkách. Opúšťame spevnené cesty a začínajú sa tie pravé orechové blatové radovánky. Ale to je len začiatok.
Prichádzame na Dolnú Rakovú, kde postup po rozbahnenom chodníku lesom zamieňame za pochod po podvaloch železničnej trate, ktorá vedie paralalne povedľa chodníka. Stále máme tiky, že ide vlak, ale vždy je to len čelovka súputníka za nami. Ináč tu už  fungujeme  celkom družne  a miestami  sa  nás pri pochode  zhlukne  aj viac. Nikto predsa nechce  zablúdiť a pridať  sa k väčšej  skupine, ktorá  sa tvári, že vie,  kam ide , je

Dobrá voda

Výstup na Mihalinovú bol skutočne exkluzívny. Človek miestami nechce veriť, že toľko blata po hromade môže existovať. Snažím sa ísť tak, aby sa mi blato nenabralo zhora do tenisiek, ale napokon radšej volím variantu poriadneho dotiahnutia viazania - pomohlo. Po výstupe nás čaká čerešničkový zostup na Dobrú vodu. Sprvoti lyžujeme, neskôr, keď je terén rovinatý, to už skutočne vypadá ako na čerstvo pooranom poli. Každá topánka je o kilo ťažšia, blato má výbornú priľnavosť aj viskozitu. Ale má to aj svoju svetlú stránku - mali sme bahenné zábaly zdarma. V Piešťanoch by sme sa isto nedoplatili, tu je to v cene symbolického štartovného. A aby toho nebolo málo, začína znovu pršať.

Brezová pod Bradlom

V krčme na Dobrej vode (medzičas 17:03) fasujeme pečiatku a po bahennej kúre si dávame pivo, aby bol zážitok dokonalý.
Čaká nás posledný úsek do Brezovej, a tak opäť balíme švestky, cieľ už nie je ďaleko. Naši skúsení súputníci hovoria, že do Brezovej pôjdeme radšej po starej červenej značke, ktorá je kilometricky takmer identická s novou, ale vedie po spevnenej ceste. Ochotne súhlasíme.
A tu prichádza na rad tak zatracovaný asfalt. Cestou do Bukovej sme nad ním lámali palicu, teraz sme šťastní prešťastní, že môžeme kráčať po rovnom, pevnom, čistom, nešmykľavom, parádnom povrchu.
Ako prichádzame k rázcestníkom oznamujúcim, že Brezová je už za rohom, razom opadáva únava a objavujeme skryté zásoby energie. Záverečnú promenádu cez Brezovú ku škole, kde je oficiálny cieľ Trnavskej stovky, si už užívame.  Vchádzame do školy a fakt, že "rozhodčí" sedia až na druhom poschodí, berieme s humorom a vybiehame hore. Máme za sebou zhruba 95 km a náš výsledný čas je 19 hodín, 35 minút.  Splnili sme si cieľ prejsť  trasu do 20 hodín,  aj keď  počas kráčania do

Oblasť:
   Malé Karpaty

Obdobie:
   4. - 5. jún 2011

Účastníci:
   Mišo, Šarky