 |
Písalo sa 19-teho novembra roku dvetisícdesiateho, kedy sme sa dohadovali – samozrejme vo večerných hodinách - kam bude smerovať ďalšia z Erratic-ovských expedící. Padali rôzne návrhy, odvážne aj smelé a keďže naša krásna krajina nám toho ponúka neúrekom, volilo sa ťažko. Po zvážení všetkých (ak nie všetkých, tak aspoň niektorých) pre a proti nakoniec padla voľba na Veľkú Fatru. A v nej, na mape možno nie tak nápadný, no v reále o to krásnejší vrch – Drieňok (1268 m.n.m). |
| Výnimočne nevstávame v prudko-ranných hodinách, keďže do Rakše to máme nejakých 85 kiláčkov. Prvá zastávka sa uskutočnila už v Božskej obci Budiš, kde neďaleko plničky božskej minerálnej vody Budiš je aj vyvieračka, kde si môžete – ak máte to šťastie a nieje tam 1600 ľudí – naplniť vašu PET-ku(y) týmto božským nápojom. Maťo s Maťou ani neochutnali, keďže bola výrazne cítiť sírouhlíkom, čo sa párkrát prejavilo aj v interiéri približovadla cestou do Rakše. Odbočku do nej sa nám podarilo úspešne minúť a tak sme si prezreli podhorie Veľkej Fatry. |
 |
 |
Z Rakše vyrážame podľa mapy a keďže vieme, ako sa vo Veľkej Fatre ťažko hľadá okruh, a aby sme sa dostali nazad do východzieho bodu, križujeme terén cesta-necesta. Kontrola, či funguje GPS-prístroj sa vypláca, nevieme, čo nás ďalej môže pristretnúť. Počasie, napriek druhej polovici novembra, je príjemné, miestami vykukuje aj slnko a tak toho na Čremošnianskych lazoch využívame na prvé občerstvenie a kochanie sa jesennou Fatrou. Obhliadame kadiaľ asi pôjdeme, trochu fotenia a poďho ďalej. Hoci sa to tu volá Čremošnianske lazy, žiadne lazy nevidieť, iba jednu zarastenú zjazdovku so zarasteným vlekom a osvetlením. |
| Cestou počuť lesné práce na dôkaz čoho nám na chodník asi 40 m pred nami padá spílený smrek. Dostávame sa na cestu Žarnovickej doliny a ako je už vo Fatre zvykom, vyasfaltovanú. To samozrejme „spríjemňuje“ pochod a rozprávame sa o tunajších známych dlhých asfaltových dolinách. Obhliadka siene revolučných tradícií a po chvíli sme pri ústí Rožkovej doliny, kde sme si spravili exkurziu niekdajšej, žiaľ už rozmlátenej veľkej chaty. Nájdené artefakty nás v spomienkach vracajú do detských rokov. No zub času neúprosne hlodá a nám radno pokračovať. |
 |
 |
Mierne stúpame bočnou dolinkou; Maťo fotí skalné mesto a salamandru. Mierne stúpanie strieda prudšie, dostávame sa na akýsi hrebeň, na ktorom ostávame a kopírujúc ho smerujeme na Drieňok. Jeho vrchol je porastený stromami, čo ma veľmi neteší, hlavne keď pomedzi ne vidieť vedľajší krásny vrchol so skalami a výhľadom. Avšak neprítomnosť chodníka a aj modrej značky nám hovorí, že nie sme na Drieňku. Mapa, GPS a zistenie, že sme si neplánovane vyšlápli suseda – Malý Rakytov. Ostatne, prečo nie, je to menej navštevovaný (presnejšie nenavštevovaný) a teda divoký vrchol. Ten pekný vedľa je Drieňok, tak šup naň. Maťo reže cestu lesom, značka neznámo kde. Vrchol vidíme, tak aké komplikácie. Mali to tu lepšie značiť. Zrazu na 35 metrov pred nami sa dajú do behu dva jelene. Prchajú medzi stromami a Maťo, hoc s aparátom na pleci ich nestačí naň zaznamenať. Nevadí, máme ich zaznamenaných v hlavách. |
| Napájame sa na modrú a šibujeme si to na ten krásny vrch. Hore sú dvaja ľudia, miesta je tu dosť. Výhľady na hlavný hrebeň, nálepka, fotenie, čajík, poživeň a Martin mňamkoláč. Ešte nás aj potešia nejaké tie lúče, predseda pomenúva jeden bezmenný vrchol na Mt. Erratic a potom pozeráme prudko dolu do Blatnickej a Rakytovskej doliny. Tak tento vrch sa mi veľmi páči, môžem ho len doporučiť. |
 |
 |
Dolu už bez komplikácií po modrej, samozrejme si dávame ešte niekoľko kilometrov po asfalte do Rakše, kde dorazíme už za tmy. Vzhľadom na tento fakt sa pôvodný Martin plán – cestou nazad vybehnúť na Vyšehrad nad Jasenovom – stretá s nezáujmom. Ostane nám do rezervy niekedy nabudúce. |
|
Komentárov
RSS informačný kanál kometárov k tomuto článku.