Po vylodení v ABC, sme sa zbytok dňa venovali oddychu, jedeniu a niektorí lapaniu dychu. Výšku 4275 metrov nabratú behom pár hodín asi cítil každý. Na druhý deň sme chceli začať s aklimatizáciou a tak sme sa vybrali na prechádzku proti toku ľadovca Inylček. Keďže sklon ľadovca je mierny, dostali sme sa len do výšky 4400m. Malá skupina sa vybrala ešte v noci priamo do C2, ležiaceho vo výške 5300m, kde postavili dva stany a na ďalší deň ráno sa vrátili dole. Na tretí deň sme sa vydali na ďalší aklimatizačný výstup, smerom k C2, dostali sme sa do výšky 4800m. Je však už sedem hodín ráno, slnko začína svietiť do svahu Piku Čapajeva odkiaľ hučia lavíny, tak otáčame. Celý, pôvodne rozlámaný ľadovec medzi C1 a C2 je pekne zarovnaný niekoľko dní starou lavínou. Tento úsek je potrebné absolvovať nadránom alebo neskoro poobede ak nechceme riskovať, že nám jedna padne za krk. Štvrtý deň vyráža skupina do C2, my zostávame v BC s vierou, že piaty deň pôjdeme hore.

 Nad fixom si s úľavou sadám do snehu, keď tu, z ničoho nič preletí okolo mňa oranžový predmet. Môj spomalený mozog s niekoľko sekundovým meškaním identifikuje stan a následne si uvedomujem nepríjemný fakt, že ten stan bol náš :-). Stan sa hodnú chvíľu kotúľa dole po ľadovci až keď ho už takmer nevidím, zastavuje. Pripadá mi to ako v zlom sne. Zo zásady nenosím nikdy žiadny výstroj na batohu, až dnes... Šťastie v nešťastí je, že pri svojom lete nespadol do niektorej z početných trhlín. Nezostáva nám nič iné len zložiť veci v C3 a ja sa poberám po náš fungel nový marmot. Aby toho nebolo málo, keď sa chcem pri zostupe napiť spadne mi vrchnák z fľaše a tak ju zapichnem do snehu a beriem si ju až cestou naspäť. Táto epizódka s hľadaním stanu mi trvala asi dve hodinky a celkom slušne ma dorazila. Navyše Marta sa snažila počas mojej pátracej akcie kopať sama plošinu na stan, čo jej tiež silu veľmi nepridalo. S odstupom času si uvedomujem, že táto udalosť nás s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou stála vrchol.

Vrtuľník by mal letieť ráno, no keďže v BC nás čaká asi 40, poletíme až tretím letom. Prvýkrát vrtuľník odletí podľa plánu, no kvôli zhoršeniu počasia už nepriletí. Ďalší deň už je našťastie letovo, a tak sa, hoci s meškaním, dostaneme do Karkary. Tam nás už čaká luxusný Cadillac domácej proveniencie, rozumej skriňový KAMA3 na prepravu osôb. Cesta do Karakolu prebieha bez väčších problémov, ak nepočítam asi tri zastávky, počas ktorých šofér vyklopil kabínu, niekoľkokrát treskol špeciálnym nástrojom /kladivo/ po motore a šlo sa ďalej. No a samozrejme povinnému divadielku pohraničnej polície, kvôli nášmu „chýbajúcemu“ povoleniu a jeho zázračne rýchlemu nájdeniu po zložení zodpovedajúcej sumy peňazí... Holt, už by som bol asi aj sklamaný keby sme prešli len tak hladko.