 |
Sobota, sviatok. Svitanie. Skormútene sledujem svoje staré stopky. Spánok skončil. Schrúmem strohú stravu a pri skorom slnečnom svite sa spomalene suniem smerom na stavbu. Slnečnú sobotu si skazím v spoločnosti stavbárov. Skvelé. Strávim stovky sekúnd sústredením sa nad sprostosťami a starosťami súvisiacimi so stavbou. Som somár. Sľub je sľub. Spolupracovník Stano strávi sobotu spokojne so svojimi. Stal som sa službukonajúcim stavbyvedúcim. Strašná situácia. |
|
Spoločníci sa slnia. Sebci. Stúpajú spolu so SVTS, striedajú sedlo za sedlom. Skončím službu a skúsime sa stretnúť v Sedle pod Skalkou. Slnko skromne svieti. Stúpam po schodoch skontrolovať stav strechy. Som slabo sústredený. Skôr ako strechu, skúmam stav snehu na severných svahoch, stále sledujem smer sivých šmúh, spomalene sa sťahujú, silnejú, sivejú. Spŕchne? Stopercentne.
Spomenul som si na sladkosti. Sacharidy sú samozrejmou súčasťou stravy. Stíham po službe? Sotva. Stroho sumarizujem schopnosť stratiť sa. Subdodávatelia sú samostatní. Skúsení stavbári si snáď stačia sami. Skočím si pre sladké sacharidy. Sedem sekúnd a som späť. Skúpim sladkosti, suchú salámu, smradľavý syr, slnečnicové semiačka, . Strašná suma. Stačilo srandičiek so S :) Snáď so synonymickým slovníkom...Skončil som, sľubujem :)) Každé ďalšie S bude čisto náhodné.
|
 |
 |
Pointa bola v tom, že kým si Maťo s Maťou, spolu s partiou zo SVTS organizovanou Jankom Krchnavým, užívali slnko kdesi na hrebeni Nízkych Tatier, ja som trčal v robote. Plán bol taký, že hneď po skončení zdrapnem z domu zbalený batoh, naskočím na vlak do Ružomberku a pokúsim sa ich dobehnúť. Najefektívnejšie mi to vychádzalo z Liptovskej Lúžnej cez Sedlo pod Skalkou, resp. bolo to jediné miesto kam v sobotu, ešte k tomu v štátny sviatok išiel nejaký spoj. Teda, mal ísť. Ale po poriadku.
V robote to bolo čisté utrpenie, to nemusím snáď nikomu vysvetľovať. Podarilo sa mi dokonca odbehnúť a dokúpiť nejaké sladkosti a nachystať čo bolo treba. Keď konečne padla, tak som rýchlo pozamykal, zakódoval a fujazdil domov zobrať batoh a prezliecť sa. Po neočakávanej smske od našej klubovej žienky štartujem ešte narýchlo Biely šíp a utekám Maťovi do Tepličky pre zabudnuté tenisky. Auto nechávam pri železničnej stanici a skáčem konečne na vlak.
|
| Až vo vlaku som sa detailne zahľadel na vytlačené spoje z internetu a všimol si, že v Ružomberku mam na chytenie autobusu celú minútu, optimista by povedal 60 sekúnd. Odľahlo mi hneď, ako som pomyslel na sekundovú presnosť našich spojov a neexistujúcu vzdialenosť medzi vlakovým a autobusovým nástupišťom. Ostalo mi spoliehať sa na to, že meškať budú oba spoje a ten autobusový bude meškať viac. Tak aj bolo. S odretými ušami som ho stihol a ešte som ani nenastupoval posledný. To však úplne zmazalo moje šance chytiť prípoj v Liptovskej osade, ktorý odchádzal asi 7 minút po tom, ako som nastúpil na autobus v Ružomberku. Ešte chvíľu počas jazdy som naivne dúfal, že tá Liptovská osada je celkom určite niekde hneď za Ružomberkom. |
 |
 |
Po 20-tich minútach jazdy som však už len rozmýšľal nad tým ako zvýšiť svoje šance na stop do Liptovskej Lúžnej. Môj účes veľa možností neposkytuje, fotenie tituliek ma neživí. Po zrelej úvahe som teda všetky úpravy zavrhol, zo zhnitého dreva ani ostrým dlátom nič nevystrúhaš. Vsadil som teda na náhodu. Náhoda sa však nekonala. Asi 30 áut prešlo bez povšimnutia. Podľa mňa je to vcelku zaujímavý úkaz, čisto slovenského typu. Ocitnúť sa totiž v sobotu podvečer, v štátny sviatok na konci sveta, na ceste ktorá vedie do jedinej dediny, s batohom, s topánkami nie celkom vhodnými na 7 kilometrový asfaltový výlet a s palcom ukazujúcim hore, je pre 99% Slovákov jasný signál "Nezastavovať! Je to smradľavý vandrák, určite by ma ozbíjal a znásilnil!" Takýto nejaký pocit som nadobudol v Liptovskej Osade a mimochodom, na konci tohto víkendu sa nám všetkým ešte raz potvrdil. Ale o tom zase neskôr. |
| Skončilo to tak, že na konci dediny som sa zúfalo votrel do auta jednému neborákovi, ktorý práve zastavoval, aby zviezol nejakú svoju známu, ktorá tiež nestihla predmetný autobus. Zmieňované povedomie o stopároch malo očividne už vštiepené aj mimino upevnené v sedačke na zadnom sedadle, kedže sa hneď po mojom hrmotnom prisadnutí jalo do tragického náreku. Ukľudnilo ho až pištanie gúm na nekonečnej asfaltke. Môj nedobrovoľný záchranca ma nakoniec zviezol asi do stredu Liptovskej Lúžnej, čo však bolo ešte stále asi 2km od turistického rázcestníka. Tejto asfaltovej vsuvky ma však už nikto neušetril a nakoniec to bolo príjemné zahriatie pred stúpaním do Sedla pod Skalkou. |
 |
 |
Túto trasu som už kedysi absolvoval opačným smerom. Zjavne som si ju však vôbec nepamätal. Nič to preto, šlo sa dobre. S podvedomím plným medvedích historiek ubehlo 750 výškových metrov behom slabej hodinky a konečne som mal pred sebou už len hrebeň. Celú dobu som si hovoril, že na hrebeni to už bude brnkačka, tam sa už tmy báť nemusím. Nebolo tomu celkom tak. Na južnej strane, môjmu zraku dosiaľ zakrytej, sa práve chystala riadna metelica, čierno-čierne mračná už viseli takmer nadomnou. Hrebeň som naštudovaný moc nemal, vedel som len, že je predomnou ešte pár sediel. Momentálne som to však ani neriešil, tomuto som nemal šancu ujsť, tak som sa len rýchlou chôdzou snažil minimalizovať celkový pobyt na hrebeni. Ako dar, za očividne nie veľké zásluhy na tomto svete, som dostal ešte pol hodinu bez zrážok, kedy to vyzeralo, že ma to len lízne. Potom ale niekomu došla trpezlivosť a moja čerstvo nanesená vodoodpudivá úprava bundy, bola doslova zodratá výživným krupobitím. Trvalo to dlhšie než som myslel a ani po krupobití neprestali na moju hlavu padať atmosférické zrážky rôznej intenzity a kadencie. Nuž, mal som sa lepšie učiť. Nálada prudko klesala. |
| Ešte v sedle pod Skalkou som volal s Maťou, ktorá sa chystala potajomky vytratiť z chaty pod Ďurkovou a ísť mi naproti. Po tom, čo sa však rozpútalo, som v to nedúfal a ani by som jej to neradil, ani dovolať sa jej v tom počasí nedalo. O to väčšia, ba priam prenáramna bola moja radosť, keď som v ktoromsi sedle v ďialke uvidel blížiť sa jej fialovú bundu. Po chvíli sme sa naradostene zvítali a dvom nám už ubiehala cesta oveľa veselšie, dážď nedážď. Ospravedlnil som sa jej, že som pochyboval, že naozaj príde. Ju ani nenapadlo, že by nemala ísť, na chate povedala, že ide na záchod a hotovo. Po príchode na chatu sme sa najedli, poklebetili s kým sa len dalo a kedže tam toho zase tak veľa k robeniu nebolo, tak sme šli spať. |
 |
 |
Na druhý deň ráno už nepršalo, čím však nechcem povedať, že bolo azúro. Fúkalo, cez hrebeň sa prevaľovali oblaky a hmly. Pôvodný plán skončiť na Čertovici, viacerí zmenili na prijateľnejší variant do Jasnej. My sme ho tiež zmenili. Cestu na Čertovicu sme dôverne poznali, tak sme sa rozhodli pre variant do Vyšnej Boce. Keďže sme všetci ráno vyrážali roztrúsene, rôzne sme sa stretávali a míňali na trase. Naposledy sme známe tváre videli na Kamienke, kde sme sa na chvíľku stavili na polievku, kým sme šli ďalej. Tesne pred Štefáničkou sa počasie začalo vracať k sobotnajšej mizérii, tentokrát len v podobe vytrvalého mrholenia. Na Štefáničke sme ešte raz prebrali a odsúhlasili plán zostúpiť do Boce. Chatár nás síce varoval, že v severnom traverze ešte môže byť kopec snehu, ale pri pohľade na zbytky snehu na hrebeni sme si nemysleli, že by ho mohlo byť veľa. No kupodivu, vie miestny chatár vždy viac ako cepri z mesta. Snehu tam bolo dosť. Viac než dosť. Na to, že bol máj, priam hovadsky veľa. V kombinácii s mrholením a predieraním sa premočenou kosodrevinou, to bol vskutku zážitok. Mizerný stupeň nepremokavosti nohavíc to všetko len umocnil. |
| Dole v doline nás trochu postrašili dvaja zurvalí bundáši strážiaci drevorubačský kemp, ktorého umiestnenie v nás na chvíľu vyvolalo pochyby o našej polohe. Ceduľka na konci doliny nás však utvrdila, že sme naozaj v NAPANTe. Nič to za to, nemusíme všetkému rozumieť, že? Po vybehnutí na asfaltku skúšame prvýkrat naivne stopovať. Samozrejme bez úspechu a tak pokračujeme do Vyšnej Boce. Tam sa na zastávke trochu učlovečujeme a zároveň uisťujeme, že tak skoro nás odtiaľ nič neodvezie. Na hornej zástavke na hlavnej ceste sa dozvedáme to isté a tak skúšame zabiť to more času dalším stopovaním. Vytrvalý dážď, batohy, zúfalé stepovanie (v nedeľu na konci sveta na opustenej zastávke!) a ani naše, do čistých vecí prezlečené zovňajšky, však súcit okoloidúcich šoférov nevyvolajú a my sa nakoniec o mnoho neskôr dočkáme autobusu. Ten síce nejde úplne naším smerom, ale aspoň ide do civilizácie, kde človek nie je odkázaný na neexistujúce spolucítenie a ochotu pomôcť. Po prestupe v Hybách sa ešte občerstvíme v Liptovskom Hrádku a potom už rovno domov. |
|
|
Výlet to bol vskutku logisticky náročný. Celkové dojmy sú však napriek nie veľmi priaznivému počasiu a vďaka stretnutiu s prijemnými ľudmi veľmi príjemné. No a na dôvažok bola táto akcia aj poučná. Poučná hlavne v tom, že s náhodným stopom sa v dnešnej dobe naozaj rátať neoplatí.
|
|
Komentárov
RSS informačný kanál kometárov k tomuto článku.