Po návrate z Kyrgyzstanu sme si pomaly zvykali na menšiu nadmorskú výšku a plánovali výstup na nejaký ďalší kopec.  Tentokrát by sme sa však už radi podľa možnosti dostali aj na vrchol. Keďže do Wallisu je to ďaleko,  rozhodli sme sa pre Oetztal, kde sme boli aj na prelome júna a júla. Za cieľ sme si zvolili ďalšie dva z prvej desiatky najvyšších kopcov v Rakúsku – Hintere Schwärze a Similaun /rebríček podľa Wikipedie – Hintere Schwärze 7., Similaun 8. najvyšší/.

Logistika bola v tomto prípade jednoduchá, išli sme totiž len vo dvojici. Tak sme sa po známej trase PB - BA - Viedeň - Salzburg - Rosenheim - Innsbruck - Oetz - Solden dopravili o druhej v noci do Ventu. Krátky spánok a o siedmej už stúpame na Martin Busch Hutte. Tam sme sa naraňajkovali, rezervovali a zaplatili ubytovanie a vyrazili na prvý kopec – Hintere Schwärze. Chodník vedie cez časť hrebeňa Marzellkamm, ktorým sa chodí na Similaun, potom klesá na ľadovec a opäť stúpa smerom k vrcholu.

Výstup po ľadovci je dosť monotónny, našťastie sa nám naskytujú výhľady na Similaun, Marzellspitze, či Mutmalspitze.

Stopa pred nami je málo viditeľná, tak sa orientujeme radšej podľa seba. Po prekonaní strmšieho výšvihu už máme náš dnešný cieľ ako na dlani. Krásna je hlavne ľadová severná stena.  Tá však nie je dnešným programom.

Vidíme pred sebou aj celú výstupovú trasu. Tá vedie najskôr po takmer rovnom ľadovci a potom stúpa čoraz strmšie doľava až na ďalší výšvih pred vrcholovým hrebeňom. Tento posledný úsek je dosť strmý, navyše na hrebeni je nestabilný sneh, ktorý sa nám pod nohami odlamuje a v doskách hučí dole severnou stenou, touto skratkou by sme sa neradi vybrali. Našťastie po niekoľkých desiatkach metrov sme vyšli na malú plošinku a z nej po skale rýchlo na vrchol Hintere Schwärze vo výške 3628m n.m.

Na hrebeni fúka dosť silný vietor, preto sa veľmi nezdržujeme a zostupujeme dole. Po prekonaní prudkého úseku, ktorý je cestou dole ešte nepríjemnejší ako hore je zostup brnkačka. Pod Marzellkammom vyzúvame mačky, vystúpame ešte cca 150 výškových metrov cez hrebeň a vraciame sa na chatu.

Na chate sa stretávame s dvojicou Čechov, ktorí sa tiež chystajú ráno na Similaun, zabudli si však sedačku, tak namiesto jemne tažšej cesty cez hrebeň Marzellkamm volia výstup normálkou okolo Similaun Hutte.

Ráno vyrážame rovnakou trasou ako predchádzajúci deň, ale tentoraz z hrebeňa Marzellkamm neodbočíme. Prechod Marzellkammom bol nakoniec bez problémov, hneď za hrebeňom na ľadovci obúvame mačky a spolu s ďalšími družstvami stúpame  miernym ľadovcom. Pred vrcholovým hrebeňom musíme prekonať krátky strmý svah a po ňom už len niekoľko minút ľahkým terénom na vrchol.

Aj na Similaune, ako zrejme na každom kopci v Rakúsku, je veľký oceľový kríž. Na vrchole je veľa ľudí – na rozdiel od Hintere Schwärze, kde sme za celý deň nestretli ani nohu. Pri zostupe stretávame dvojicu Čechov, urobia nám zopár fotiek a my pokračujeme dole, tentokrát už „klasickou“ cestou cez Similaun Hutte.

Zostup je už jednoduchá záležitosť, v doline robím zopár fotiek, počasie je totiž fantastické. Na chate sa najeme a konštatujeme, že sme sa /opäť raz/ škaredo spálili. Až teraz sme pochopili tie úsmevné pohľady okoloidúcich.

Zostup z chaty do Ventu je dosť zdĺhavý, nakoniec sa však objavujú prvé domy, resp. penzióny a o šiestej už sedíme v aute a vyrážame smer Solden.

Končí sa druhá tohtoročná návšteva Oetztalu, o rok sa snáď vrátime. Na spiatočnej ceste nás ešte prekvapí zavretý privádzač na diaľnicu v Oetzi, nedobrovoľne musíme absolvovať vyhliadkovú jazdu rakúskym vidiekom, čo nakoniec nebolo na škodu.

Maťo Kurek