Začiatok septembra priniesol počasie, ktoré turistov príliš nepotešilo. Vytrvalé zrážky, v horských polohách snehové, v priebehu niekoľkých dní poriadne zmenili podmienky na turistiku. Prišla na rad otázka, čo s už skôr vymysleným plánom stráviť predĺžený víkend v Západných Tatrách. Chaty rezervované, dovolenka podpísaná, nuž, v duchu hesla "zlé počasie neexistuje, len zle oblečený turista" sme vyrazili. A ako to dopadlo?

Po zohľadnení podmienok a prehodnotení plánov vyrážame vo štvrtok na dobrodružnú autobusovú cestu s viacerými prestupmi na chatu Zverovka. Tu sa ubytovávame a odľahčujeme svoju batožinu. Mračná zahaľujú väčšinu oblohy, ale neprší, takže ideme skúsiť Brestovú, čo je kopec z tejto chaty najbližší.

Úvod túry je spestrený mojim behom späť na chatu po zabudnutú baterku do fotoaparátu. Našťastie to nebolo ďaleko. Modro značená trasa začína asfaltovou cestou, ktorú neskôr strieda strmé stúpanie na dohľad od lyžiarskeho vleku. Túru hrebeňom na Predný Salatín ponad Spálený žľab spríjemňuje ochutnávka miestnych lesných plodov.

Oblasť:
   Západné Tatry
   (Slovensko,
   Poľsko)

Obdobie:
   september 2010

Účastníci:
   Michal a Janka

Pohľad z Predného Salatína na Brestovú ukazuje, že zhruba od 1700 m začínajú prvé fliačky snehu, ktoré sa každým výškovým metrom postupne sceľujú do súvislej snehovej pokrývky. Ešteže návleky zostali doma... Aby toho nebolo málo, nízka oblačnosť klesne ešte nižšie a viditeľnosť sa zníži len na pár metrov. Vrchol Brestovej sme trafili len tak tak.

Počasie je stále bez zrážok, a tak sa po návrate na úvodný rozcestník vyberáme ešte pozrieť na bývalú partizánsku nemocnicu, ku ktorej je to zhruba hodinka cesty po žltej. V úvode trasy opäť spestrenie, tentoraz vo forme akrobacie ponad či popod vyvrátené stromy. Podvečer vykukne na chvíľu aj slnko a pekne nasvieti Tri kopy s Hrubou kopou, ktoré sú v kompletne zimnom šate.

Ráno je opäť oblačné. Ale poteší aspoň to, že počas dratia podrážok na asfalte Roháčskej doliny vykukne miestami slnko, a konečne v celosti vidíme náš včerajší kopec - Brestovú.

Pri bývalej Ťatliakovej chate to miestami vyzerá na pekný slnečný deň. Ostré kontúry Ostrého Roháča a Plačlivého sa zarezávajú do kúska modrej oblohy. Nevydrží to však dlho. Ako stúpame do sedla Zábrať, stúpa aj pokrytie oblohy oblačnosťou.

Výhľady z Rákoňa sú "veškeré žádné", k tomu sa pridal silný vietor, teda nezdržujeme sa dlho a pokračujeme po hraničnom hrebeni smerom na Volovec. Míňame zelenú odbočku do Poľska,  ktorou hodláme po návrate z Volovca pokračo-

Ďalšia zahmlená vrcholová fotka do zbierky a rýchlo sa vraciame po hrebeni späť k odbočke do Chocholowskej doliny. Hoci SV žľab medzi Volovcom a Rákoňom, ktorým značka vedie, nie je príliš strmý, aj tu je odtrhnutých niekoľko splazov.

Ako pokračujeme dolinou smerom ku chate na Polane Chocholowskej, zelená farba pomaly ale isto víťazí nad bielou, samozrejme s nezištnou podporou vody a blata. Na chatu prichádzame  za  výdatného  dažďa,  ale  tak  ako  včera,  k  večeru  sa

vyjasní a deň zakončujeme prechádzkou po malebnom okolí chaty. Pasú sa tu ovce a kravy, neďaleko je kaplnka a atmosféru dotvárajú zaujímavé staré drevenice.

Ráno z chaty pokračujeme ďalej Chocholowskou dolinou, až kým nenarazíme na žltú odbočku na Iwaniacku Przelecz. Cesta je spočiatku zásluhou ťažkých mechanizmov poriadne rozrytá a rozbahnená. Ako klesáme zo sedla smerom ku ďalšej chate - Hale Ornak, tak popri strácaní usilovne nabratých výškových metrov sa už vzadu ukazujú Červené vrchy s výrazným Tomanovským sedlom.

Na Hali Ornak sa príliš nezdržujeme a po zelenej pokračujeme ďalej dolinou Tomanowou. Prechod dolinou mal  v sebe akési objaviteľské čaro, nestretli sme tu jediného človeka. Pod Tomanovským sedlom sa chodník stáča na sever a my traverzujeme masív Stolov. Aj tu sa už stihli vysypať niektoré žľaby. Zelený chodník sa napája na červený, ktorý nás dovedie na Temniak. Medzičasom sme už prekročili pomyselnú čiaru snehovej pokrývky a ilúzia zimy je späť.

Hrebeň Červených vrchov sa hemží turistami. Sneh ani nevábna predpoveď počasia ľudí neodradili. Niet sa čomu čudovať,  "zimné" výhľady sú skvelé, Bystrá, Kominiarski Wierch či Kriváň sú ako na dlani.

Po nabažení sa Temniakom pokračujeme postupne na Kresanicu, Malolučniak a Kondratovu kopu. Tento úsek je jednoznačne najkrajší z celého výletu. Prispel k tomu aj upokojený vietor a oblaky, ktoré sa držali dosť vysoko na to, aby nezakrývali

výhľady. Cestou veľmi pekne vidieť poľský národný vrch Giewont. Z Kondratovej kopy ešte poobdivujeme Goričkovú, Kasprov vrch a Svinicu a po žltej sa púšťame dolu na Kondracku Przelecz. Tu sa ešte rozhodujeme, či ísť na aj na Giewont, ale pribúdajúca oblačnosť a množstvo turistov hovorí za urýchlený presun na chatu - Halu Kondratowu. Podvečer sa spustí poriadny lejak, ktorý s menšími či väčšími prestávkami trvá celú noc.

Ráno to s dažďom nevyzerá o nič lepšie, a tak náš plán vrátiť sa na Slovensko cez hrebeň a následne  Tichou dolinou musel ísť bokom. Namiesto toho schádzame cez Kuźnice do Zakopaného, ktoré sú našťastie priamou autobusovou linkou prepojené s Liptovským Mikulášom aj s Popradom. V autobuse zazvonil zvonec a nášmu letnému/zimnému výletu v Západných Tatrách je koniec.

Michal Chalupčík